Dňa 26. decembra 1944 uskutočnila 15. letecká armáda posledný zo série ničivých náletov na hornosliezske rafinérie Blechhammer, Osvienčim a Odertal. Náletu sa zúčastnilo 333 bombardérov B-17 a B-24 a na ciele zhodili spolu 708,5 ton bômb. Ako bolo zvykom pri útokoch na tieto intenzívne bránené ciele na severe, nálet si vyžiadal straty na materiály a posádkach. Osem B-17 a jedenásť B-24 sa nevrátilo na základne v Taliansku. Bombardéry 47. krídla napadli železničný most Ora a viadukt v meste Avisio v Taliansku. Stíhači na P-38 a P-51 eskortovali veľkých bratov počas celej akcie.
301. Bomb Group zmobilizovala 28 lietadiel B-17 k útoku na Južnú rafinériu v Blechhammeri. Posádky nasadli do svojich strojov a vzlietli zo základne Lucera ráno o 06:52 hod. O dve hodiny neskôr sa pripojili k druhej útočnej formácii 5.BW, ktorá pozostával z vedúcej 99.BG, vpravo a vyššie letiacej 2.BG a samotnej 301.BG na pozícii vľavo dolu. Medzi 12:38 až 12:41 hod. boli všetky stroje nad cieľom, na ktorý zhodili 336 kusov 500 librových RDX bômb z výšky 8000 metrov. Nemeckí stíhači sa nezmohli na odpor, avšak všadeprítomný a v oblasti Blechhameru prehustený flak dal vedieť o svojej prítomnosti. 301.BG pohrešovala po akcii tri stroje. B-17 44-6337 od 352. bombardovacej perute (pilot Filer) a B-17 42-97705 „Dede“ od 32. suadrony (pilot Ewing) boli zasiahnuté flakom a dopadli na poľskom území.
1st Lt. Ralph H. Kagi P EVADED
1st Lt. William Wunderlich CP EVADED
1st Lt. Fred S. Meade N EVADED
1st Lt. Windsor F. Bounds B EVADED
2nd Lt. Donald Burns R OP EVADED
S/Sgt. Sinclair J. Murchy E EVADED
S/Sgt. Polynack L/W EVADED
S/Sgt. M. Glassy R/O EVADED
S/Sgt. R.D. Irvine R/W EVADED
S/Sgt. Robert E. Richards T/G EVADED
 |
| Maľba na nose bombardéru B-17G 44-8186 nazvaného “Sugar Report”. [foto: via R. Bowden] |
Tretím strojom, ktorý sa nevrátil na základňu 301.BG bol B-17G-50-VE 44-8186 „Sugar Report” od 32.BS. Nad cieľom bol bombardér poškodený Flakom. Zásah vyradil dva motory, znefunkčnil “turbo” na treťom motore a zasekol bomby v bombovnici na stroji 1st Lt. Ralpha Kagiho. Mechanik T/Sgt. Sinclair Murchy bol schopný preložiť bomby umiestnené na pravej strane na ľavú pomocou skrutkovača, pričom predtým bolo možné bomby z ľavej strany manuálne odhodiť. Posádka smerovala svoj poškodený bombardér na východ a po urputnom boji s gravitáciou núdzovo pristála asi jeden kilometer za líniou frontu na zamrznutom a pooranom poli pri obci Hatalov na východnom Slovensku. Po vystúpení napočítali 360 dier v trupe svojho bombardéru a neskôr sa dozvedeli, že boli takmer zostrelený sovietskym stíhačom .
 |
| T/Sgt. Sinclair J. Murchy |
Viac sa o priebehu misie, núdzovom pristátí a pobyte s Rusmi dozvedáme z denníku zadného strelca S/Sgt. Roberta E. Richardsa:
“Na začiatku náletu na cieľ nás začal ostreľovať flak. Utrpeli sme ťažký zásah do motoru č.1, ktorý začal horieť a museli sme ho zapraporovať. Nikomu z posádky sa však v pekle horúcich šrapnelov nič akoby zázrakom nestalo. Mysleli sme si že budeme musieť vyskočiť na padákoch, avšak zostali sme na palube. Motory č. 3 a 4 sa otriasali v motorových ložiach zdalo sa, že roztrhnú lietadlo na polovicu. Po preletení asi 240 kilometrov sme sa rozhodli núdzovo pristáť na poli. V tom okamihu minimálne 7 alebo 8 ruských stíhačov priletelo aby nás dorazilo, avšak na naše šťastie rýchlo rozpoznali že nie sme Nemci.
Nasadili sme na pristátie a všetci sme sa potili od napätia. Nikto, hádam ani piloti, nevedel aký druh núdzového pristátia ideme vykonať. Nikto nevedel, ako vážne je bombardér poškodený, avšak Kagi a Bill pristáli bezchybne a jemne. Bol to dobrý pocit vedieť, že naše nohy sú na pevnej zemi. Čas medzi odhodením bômb a pristávacím manévrom nikdy nezabudnem.
Z trupu bombardéru sme chceli povyskakovať tak rýchlo, ako sa len dá, ale na naše prekvapenie bolo okolo lietadla už mnoho civilistov. Tak sme radšej počkali vo vnútri do príchodu ruského poručíka a dvoch stráží s nasadenými bajonetmi na zbraniach. Ihneď ako sme ich uvideli, vyšli sme von a všetkých desať sa nás postavilo do radu.
V rýchlosti nás pozdravili a ich prvá otázka bola, či vieme po nemecky. Samozrejme nikto nevedel. Vzali nás do malej obce (Budkovce, pozn. autora) a pohostili nás údenou slaninkou a inými pochúťkami z tuku a veľkým pohárom vodky. Vtedy sme zistili, že sme len asi 3,5 kilometra od frontovej línie. Počuli sme výstrely delostrelectva a ručných palných zbraní. Dva dni sme zostali s poručíkom, ktorý velil miestnej posádke delostrelectva. Potom dostali nápad, že keďže sme letci, musíme sa dostať k leteckej jednotke.
Dvadsiateho ôsmeho decembra sme nič moc nerobili. Stretli sme niekoľkých Slovákov, ktorí boli pred vojnou v Amerike. V noci nás odviezli z Budkoviec v sanitke. Šofér si asi myslel, že sme šialení, pretože sme spievali vysokými hlasmi. Bolo to však na zahnanie strachu – nevedeli sme čo s nami bude ďalej. Zastavili sme pri malom dome, ktorý bol domovom !nášho“ poručíka. Kagi vošiel do vnútra, a zdržal sa dobrú pol hodinu. Po jeho návrate sme po chvíľke dorazili do ďalšieho domu, kde sme prenocovali. Izba bola malá pre desiatich, s jednou posteľou, ktorú okamžite obsadil náš pilot, a chladná. Dali nám po jednej prikrývke.
Po brieždení sme vstali a na naše udivenie uvideli zástup ľudí. Asi to bolo prvý krát čo mohli vidieť amerických letcov. Tento deň sa však stal lepším začiatkom. Od teraz sme mali denne tri krát teplé jedlo. Steaky a ryžu, zemiaky. Pridelili nám poručíka, ktorý sa staral o naše pohodlie, ak sa to v tých podmienkach tak dá nazvať. Nerozumel nám, ale Polynack sa presadil s nejakými slovami z Ukrajinskej reči jeho matky, a všetko fungovalo v poriadku. Požiadali sme o holiča, keďže sme sa niekoľko posledných dní neholili. Prišiel. Avšak namiesto našich strnísk na tvárach začal strihať na krátko naše vlasy. Aspoň sme sa nejaký čas nemuseli báť dlhých vlasov.
Večer usporiadali tanečnú zábavu na našu počesť, a my sme boli jediní, ktorí mohli tancovať s dievčatami. Nevedeli sme tancovať na ruský štýl muziky, ale snažili sme sa zachovať si tvár.
Ráno 30. decembra sme sa zobudili s bolehlavom po pití vodky predošlý večer. Ale ráno celý proces začal odznovu. „Šialený“ ruský poručík nám nalial aj na raňajky. Nadišiel čas, aby sme nápoj odmietli. Potom všetko fungovalo OK. Večer bola ďalšia tanečná zábava.
Ráno šli Poly, Bill, Burns, Red a Glassy do kostola. Ukázalo sa, že to bol kostol Gréckokatolíckej cirkvi.
O dva dni prišiel Nový rok. Rok 1945. Boli sme na úplne inom miesta ako sme plánovali. Glassy a Wunderlich šli opäť do kostola.”
Toľko z denníka Boba Richardsa. U Rusov a Slovákov strávili členovia posádky plných 54 dní. Na základňu sa šťastne vrátili 16. marca 1945.
 |
| Posádka Ralpha Kagiho odfotená 15. januára 1945 v spoločnosti ruských vojakov niekde v oblasti východného frontu. |
Zdroje: S. Szerwatka; S. Murchy;