V pondelok 26. marca 1945 sa uskutočnilo posledné
zaznamenané pôsobenie Amerických vzdušných síl na Slovensku. Cieľmi viac ako
500 bombardérov B-17 a
B-24, so stíhacím doprovodom, sa stali zoraďovacie stanice v mestách
Wiener-Neustadt, Strasshof, Bruck an der Leitha a Neunkirchen v Rakúsku,
Szombathely v Maďarsku a Bratislave-Rači na Slovensku.
Dňa
25. marca 1945 začala Bratislavsko-Brnenská operácia červenej armády. Táto
informácia má súvis so spomenutým útokom Američanov, nakoľko ich rozviedka
zistila vysoké koncentrácie vojsk a techniky nepriateľa na železničných
bodoch v Bratislave. Nemecké vojská jednak ustupovaly cez tento významný železničný
uzol smer Viedeň, a taktiež opačným smerom prúdili posily a zásoby
pre frontové jednotky, ktoré sa ocitli pod silnejúcim tlakom červenej armády.
Americké bombardovanie Bratislavy nebolo priamou podporou sovietskej ofenzívy,
a prebehlo len na základe vyhodnotenia situácie a možnosti a potreby
napadnúť koncentráciu vojsk nepriateľa.
Na
Bratislavu bolo v tento marcový deň vyslaných 122 bombardérov B-24 od 55.
bombardovacieho krídla s doprovodom 50 stíhačiek P-38, ktoré zabezpečovali
skupine krytie počas celého letu. Nad Bratislavu sa dostavilo „len“ 60
bombardérov B-24 patriacich 464. a 485. bombardovacej skupine. Medzi 13:21
až 14:02 hod. zhodili vizuálne na cieľ 133,72 ton bômb. Fotoprieskum odhalil 60
až 70 zásahov na stanici v oblasti opravárenských dielní a ďalších 20
až 30 kráterov po bombách na východnom konci depa. 40 až 50 bômb dopadlo na
juhovýchode cieľovej oblasti, kde spôsobili požiar. Hlavná tiaž bômb dopadla od
východu na západnú časť stanice. Všetky trate boli dočasne blokované
množstvom kráterov. Z celkového počtu asi 600 vagónov bolo približne 100
nákladných vagónov zničených alebo poškodených. V oblasti cieľa vzniklo
niekoľko požiarov. Stanica bola podľa odhadu americkej rozviedky na 70%
vyradená z prevádzky. Neboli poškodené dielne a depo na západe
stanice, avšak bola zablokovaná komunikácia medzi hlavnou traťou a týmito
objektmi. Vážne poškodenie však zaznamenala zástavba situovaná na sever od
stanice. Šesť bômb dopadlo na severe, tri na severovýchode.
Bolo
zničených
11 domov, staničná budova, celé koľajisko zriaďovacej stanice, 8 vodných
studní, veľký počet nákladných vozňov väčšinou s muníciou, ktoré zničil požiar
Za
obeť padlo 10 civilistov (p. Baťová, Baťa, ich vnučka (vnuk?), Čamaj, Husarovič,
Diviak, Križka (Kiška?), Karvašová, Karvaš, Rolleová (Rolerová?)) a 16 nemeckých vojakov a desiatky
zajatcov, ktorí zahynuli v železničných vozňoch a veľkej bombovej jame, ktorá
vznikla po prvej vlne náletu za Šúrskou ulicou.
Pán
Eduard Wenzl spomínal:
„Pracoval
som ako traťový robotník u Traťmajstrovského úseku Bratislava – Zriaďovacia
stanica Rendez v mesiaci marec 1945, kde sme boli zapožičaní, pätnásti zamestnanci
do Pobočného rušňového depa na skladanie uhlia do Figúr (zásobníkov uhlia) pre
parné rušne. Každý deň nás doobeda okolo desiatej hodiny z práce vyrušila
siréna oznamujúca prelet anglo-amerických lietadiel. Parné rušne z Depa a vlaky
odišli do Rače (do Záresu pri BEZke). Zamestnancov odviezla pripravená súprava
osobných vozňov rovnako do Záresu, aby sa rozišli do vinohradov. Ja som sa vždy
zdržiaval v našom dome. Aj 26.3.1945 som prišiel počas poplachu domov. Mojej
mame som dohováral, prečo dnes nešla so súpravou do Rače. Odpovedala mi, že
každý deň nás len strašia. Keď v rádiu hlásili, že lietadlá od Nitry smerujú na
Bratislavu, odišla k susedom Svitkom do pivnice. Ja som s bratom Rudom zostal
doma. Pozerali sme sa na lietadlá prilietavajúce od Svätého Jura, keď sme
zbadali pod lietadlami čierne mračno (ako roj včiel) zakričal som na brata, aby
si rýchlo ľahol na zem, lebo nás bombardujú. Padali bomby a tlak vzduchu nás
hádzal z miesta na miesto, čo bol veľmi nepríjemný tlak na žalúdok a uši. Po
ukončení výbuchov bômb bolo všade veľa prachu. Zistil som, že máme rozbité
všetky okná a dvere vylámané zo zárubní. Vyšiel som na ulicu, kde som sa
stretol s mamou. Povedal mi, že u susedov Svitkov v pivnici (asi 3 x 3 metre)
to bol ohlušujúci zážitok. Mame som povedal, že idem na stanicu, lebo tam
začali horieť vozne so slamou. S inými chlapmi sme začali vagóny rozvesovať a
od horiacich roztláčať. Ani som nezbadal, že ľudia s ktorými sme vozne
roztláčali zasa utiekli, lebo išiel ďalší roj bombardovacích lietadiel smerom
od Ivánky a Bernolákova. Utekal som aj ja do ulice k nášmu domu. Pud
sebazáchovy mi ale hovoril, aby som utekal proti smeru prilietavajúcich
lietadiel cez role. Keď som počul a videl prvé výbuchy bômb, ľahol som si do
vyoranej brázdy a za chvíľu som utekal ďalej. Zastavil som sa v poli (dnes sú
tam obchody NAY a KONRAD). Asi po hodine, keď ma opustil strach som sa vrátil
domov. Tam ma privítala spúšť v podobe rozbombardovaného domu susedov Svitkovcov,
Boršových, Tuscherových a mnoho kráterov od bomb okolo nášho domu. V dome už
bola moja mama a brat Rudo. Povedali mi, aby som sa išiel pozrieť cez záhradku,
že sú tam zabití susedia Baťoví. Pán Baťa bol vyhodený na strome, pani Baťová
ležala pri drôtenom plote, vedľa nej ich vnúča a kúsok vedľa pani Rollerová.
Ich malý kryt v záhradke dostal plný zásah. Potom sme s bratom a mamou pomocou
dosák a latiek zatĺkli okná a dvere a odišli sme do Rače k rodine Cíchovej, kde
sme našli dočasný domov. Ďalšie dni som dokonalejšie zaistil okná a dvere nášho
domu. Z Rače sme sa vrátili až 5. mája 1945. Dosky na dverách boli odtrhnuté a
byt čiastočne vykradnutý“.
Zdroje: NARA; internet: http://www.racan.sk/2010/01/rendez.html; SNA;
Ako prvá zaútočila na Bratislavu 485.
bombardovacia skupina, ktorá vzlietla na svoju 167-mu misiu. Časukáže, že
do konca vojny jej posádky odletia „už len“ dvadsať akcií. Maj. Pruitt viedol
formáciu 26 bombardérov B-24, ktoré vzlietli o 09:05 hod. z letiska
Venossa, na operáciu namierenú proti železničnej stanici
v Bratislave-Rači. Dvadsiaty siedmy stroj mal nehodu na dráhe a tak
sa štart a formovanie všetkých strojov skupiny natiahli. O hodinu
vzlietlo ďalších päť strojov, ktoré doplnili formáciu. Bombardéry úspešne našli
cieľ a ako prvá skupina naň o 13:21 hod. zhodili 62 ton bômb.
Vo formácii 830. bombardovacej
perute letel 1st Lt. George Manuel a jeho posádka na stroji B-24L-15-FO 44-49930.
1st Lt. George M. Manuel P POW
2nd Lt. Vernon
P. Lovejoy CP POW
2nd Lt. Richard
A. Labarron N
KIA
Capt. Victor Vergara B POW
Cpl. John J. Brennan Jr. B/T POW
Cpl. Raymond R. Haden R/W POW
Cpl. Rupert E. Hazen N/G POW
Cpl. George F. Raidel T/G POW
S/Sgt. Chester E. Konkolewski R/O POW
T/Sgt. Rolland E. Roller U/T POW
„Dva granáty
flaku explodovali medzi vedúcim stojom a strojom 930. Šrapnely preťali
káble riadenia a zasiahli motory č. 3 a 4 na stroji č. 930.“ Spomína Major Pruitt, vedúci formácie. „Okamžite po odhodení bômb sa stroj 930
vzdialil doľava, strácal výšku a smeroval na východ. Niekoľko minút
neskôr stíhací doprovod rádiom oznámil pozorovanie deviatich padákov
pochádzajúcich z B-24 s dvoma poškodenými motormi."
Podarilo sa nám vystopovať
a kontaktovať niekoľkých členov posádky, avšak iba spomienky horného
strelca Rolanda E. Rollera podávajú ucelený pohľad na posledné chvíle
bombardéru a jeho posádky:
"Leteli sme vo
výške asi 7500 metrov ,
keď náš bombardér zasiahol flak a vyradil dva motory. Bolo asi 12:30 hod.
Krátko na to nás zasiahol ďalší granát na pravej strane a vyradil
hydrauliku, poškodil palivové rozvody a elektrickú rozvodnú skriňu
nachádzajúcu sa v spodnej časti lietadla. Tento zásah nás vážne ochromil
a bombardér sa len sťažka držal vo vzduchu. Tretí zásah poškodil riadenie
druhého pilota a ovládanie motorov.
V tom
istom čase, ako sme dostávali zásahy leteli piloti George Manuel a Paul Lovejoy
nad cieľom a úspešne sme odbombardovali.
Ako
náš stroj strácal výšku, piloti zamierili na východ s nádejou, že
dosiahneme ruské línie a pristaneme alebo vyskočíme na spojencami
ovládanom území.
Lt. Manuel
mi povedal, aby som sa uistil že všetci počuli jeho oznam cez interkom že sa
vyskakuje na padákoch keď sa rozozvučí poplachový zvonec. Prešiel som celú
palubu a videl ako si všetci nasadzujú padáky, čo bol jasný znak že
počuli. Potom som si pripol padák aj ja, a čakal pri bombovnici na povel.
George
rozozvučal zvon a Vergara vyskočil ako prvý. Potom sa objavil druhý pilot.
Tesne pred tým ako skočil, som mu ponúkol plechovku piva. Vyhodil ju von so
slovami “Na to nemám teraz čas“, a vyskočil. Nikdy som sa nezamyslel nad
tým, kto alebo čo dorazilo na zem skôr...
Po rokoch
mi však Paul povedal, že iné posádky ma považovali za najpokojnejšieho
a najflegmatickejšieho z posádky (iba pre tú ponúknutú plechovku
piva).
Paula som
nasledoval v okamihu, keď sa pilot Manuel dostával zo svojej sedačky. Ako som padal vzduchom voľným pádom,
spozoroval som niekoľko dier v mojom padáku. Pozrel som dolu a uvidel, že
pristávam na poli plnom vojakov, ktorí na mňa strieľali. Odhodil som svoju
pištoľ, aby si nemysleli že ich chcem napadnúť.
Keď som
pristál, prepadol som cez konáre stromu a poranil si nohu. Na zemi som sa
ešte nadovšetko vyváľal v blate. Takéhoto ufúľaného ma našli Nemeckí
vojaci. Naviac sa mi prederavil balíček so značkovačom a tak moje vlasy
a oblečenie boli celé od zeleného prášku.
Vzali ma
do neďalekého domu, kde ma vyzliekli donaha a prehľadali. Žena v dome
mi ponúkla chlieb a mlieko, avšak ja som sa bál to prijať. Neskôr som to
oľutoval, pretože som nič poriadne nejedol nasledujúcich dvanásť dní.
Keď Paul
Lovejoy pristával, narazil taktiež do stromu a konár mu vyrazil niekoľko
zubov a Paul padol do bezvedomia.
Nasledujúci
deň nás piatich vzali do kostola, kde sme počkali na zvyšok našej posádky.
Potom oddelili dôstojníkov od poddôstojníkov a pre nás začal dvojtýždňový
pochod do Norimberku.“ Letcov ešte
zastihol pochod z Norimberku do Stalag Luft III A v Moosburgu.
Záhadou ostáva osud 2nd Lt. Richard A. La Barrona. Jeho
Taktiež osud bombardéru nie je presne
známy. Podľa posledných zistení sa stroj zrútil niekde južne od mesta Levice. Koncom
marca však juhozápadným Slovenskom prechádzal front a preto sa žiadne
hlásenia ani iné informácie nedochovali a obyvateľstvo je tiež neisté
v spomienkach.
Ako druhá skupina bombardérov sa nad Bratislavu dostavili stroje 464.BG.
Počas útoku na zoraďovaciu stanicu v Bratislave, ktorý prebehol tesne po
druhej hodine popoludní, bol zasiahnutý
protilietadlovou paľbou do oblasti bombovnice stroj B-24L-1-FO 44-49194 "Bonnie
Annie Laurie" od 464.BG / 778.BS zo základne Pantanella.
Capt. Walter Steves sa za pomoci druhého pilota Maj. Harry S. Wilsona snažil
horiaci stroj udržať v rovnomernom lete s klesaním 45 stupňov kým posádka, v
zložení navigátor 1st Lt. Robert H. Johnston, predný strelec a navigátor 1st
Lt. Gerald W. Black, bombometčík 1st Lt. Thomas F. Brown Jr., radarový
navigátor 1st Lt. Peter K. Wilson, rádio operátor T/Sgt. Talmadge P.
Callison, a strelci T/Sgt. George P. Lawson, pravý bočný strelec S/Sgt.
William W. Skinner, zadný strelec S/Sgt. Elmer A. Buffo a ľavý bočný
strelec S/Sgt. Roland H. Hiatt neopustí palubu. Potom obaja taktiež úspešne
vyskočili na padákoch. Počas dopadu si William Skinner zlomil nohu a bol
odvezený do nemocnice. Druhý pilot Wilson je po dopade vedený ako mŕtvy bez
bližšieho určenia príčiny smrti. Jeho meno je uvedené na pamätnej tabuli na
americkom cintoríne v meste Epinal vo Francúzsku. Horiaci stroj s označením “White T”
dopadol pri obci Zellendorf v Rakúsku.
 |
| Posádka Lt. Manuela. |
 |
| B-24 od 485.BG s označením "biele O" |
 |
| LaBarron, fotografia z 8mm filmu R. Rollera |
 |
| Posádka Lt. Manuela. |
Zdroje: Schneider S.: „Missions by the Numbers“, 485.BG Assn, 2002, pp.
161-162; NARA, MACR 13196; R. Roller, emails to P. Kaššák (2002-2005); LaBarron family;