Noc z 8. na 9. mája 1945 pre 930. Komsomoľský letecký pluk znamenala poslednú bojovú noc. Posádky mali za úlohu bombardovať vojská nepriateľa na komunikácii Velká Bíteš, Velké Meziříčí, Jihlava a viesť prieskum podľa plánu 5.VA s následným zhadzovaním letákov. V noci spolu 34 posádok uskutočnilo 60 vzletov. V jednej posádke v tú noc leteli pilot poručík Michail A. Nikolajev a šturman poručík Alexander S. Manturov.
Nikolajev spomínal: „V prvom bojovom lete nám so šturmanom Alexandrom Manturovym bolo prikázané uskutočniť bombardovací útok na sústredenie vojsk nepriateľa v jednom mestečku. Spomínam si, že viditeľnosť nebola dobrá, viedol som lietadlo podľa prístrojov a zriedka som pozeral na zem. Líniu frontu sme prešli normálne. Zdola, z času na čas vzlietali na oblohu svetelné rakety. Ich svetlo sa odrážalo žiarou v oblakoch. Odpútal som na chvíľu zrak od prístrojov a pozrel dopredu. V tom momente som priamo pred sebou uvidel lietadlo, letiace presne oproti. Bolo možné už rozoznať oheň z výfukov. Rýchlo, v zlomkusekundy som prešiel s lietadlom do ľavej strany. Ľavou nohou som viedol lietadlo do strany. Oproti letiaci „kukuruznik“ nás sprava zasiahol prúdom vzduchu.
Preleteli sme tesne vedľa seba len tak tak, že sme o seba nezavadili kolesami. „Radosť“ posledných nocí! – skríkol mi šturman, keď prišiel k sebe. Snažím sa zavtipkovať. Áno, mohli sme tu skutočne aj naše kostičky nechať – hovorím mu. A nikto by ich nenašiel. Tak sme leteli k cieľu, diskutujúc o incidente. Doleteli sme nad cieľ, bombardovali ustupujúceho nepriateľa a následne nabrali kurz k svojmu letisku. Pred nami pristál Ivan Chotjašov a nahlas nadával na neznámeho letca, ktorý sa s ním skoro zrazil pol kilometra za líniou frontu. A pritom vinovatý za spôsobenú kolíziu vo vzduchu bol na prvom mieste on sám. My s Manturovom sme leteli trasou priamo na cieľ. A Ivan sa držal línie frontu, zhadzujúc dole natlačené letáky. Na „križovatke“ trasy mal letieť zvlášť opatrne, mohol dokonca vystúpať o „poschodie“ vyššie.
Ako prichádzala jedna hodina v noci 9. mája, celá fronta už vedela, že Nemecko bezpodmienečne kapitulovalo. V tom čase sa náš pluk nachádzal vo vzduchu. My s Manturovym sme sa vracali od cieľa na svoje letisko, keď sme uvideli, že na línii frontu začali lietať do vzduchu svetelné rakety všetkého farebného spektra – biele, červené a zelené. Podivné a neobvyklé. Neskôr niekde v oblasti nášho letiska začali strieľať protilietadlové delá a nebo preťali trasy guľometnej streľby...
Čo si myslíš, čo to je? – opýtal sa Manturov.
Myslím, Saša, že to je – Víťazstvo!
A ako by chceli potvrdiť moju myšlienku, niekto z nočných letcov vystrelil bielu a zelenú raketu. Okamžite sme mu odpovedali. A vo vzduchu, tak aj na zemi, vznikol obrovský ohňostroj! Priblížili sme sa k letisku a dlho sme nemohli posadiť lietadlo: každá pristávajúca posádka pozdravovala Víťazstvo zo všetkých druhov zbraní – z guľometov, automatov, pušiek a pištolí. No nastal čas a pristáli sme aj my.
K lietadlu utekal náš mechanik Nikolaj Podzerej: Víťazstvo!...
Vojaci celého 2.UF v tejto chvíli pripravili slávnostný pozdrav. Do samého svitania. Nastalo ráno veľkého víťazstva. Vystriedalo temnú noc vládnutia fašizmu. Tak k nám na frontu prišiel posledný deň vojny. Víťazstvo! Aj v ťažkých časoch ustupovania sme verili v teba. Vo chvíľach nebezpečenstva a pochybovania sme žili s tebou. V prudkých bitkách sme bojovali a umierali za teba. Nech žije večne!“
Manturov to videl v krátkosti nasledovne: „9.máj 1945 – deň víťazstva. To, že vojna skončila som sa domnieval ešte vo vzduchu počas spiatočného letu od cieľa. Dozvedeli sme sa to na základe paľby, ktorú vytvorili naši vojaci. Strieľali všetci, kto z čoho mohol. Delostrelci strieľali z diel, druhí strieľali rakety a tak ďalej. Proste ohňostroj, ako na nový rok. Bolo to nádherné. Z radosti som vypálil niekoľko rakiet. Počas letu sme sa len tesne protismerne nezrazili s nadporučíkom Chotjašovom. Dňa 9.mája 1945 sme sa presunuli do obce Židlochovice, kde je naše nové letisko, zatiaľ čo my bývame v obci Přísnotice.“