USAAF: 26.06.1944

Náletu na rakúsku rafinériu v meste Moosbierbaum sa 26.06.1944 zúčastnila mimo iné aj 459.BG zo základne Giulia. Bombardéry B-24 Liberator na ich Mission No.64 viedol C/O Warren. Stroje prešli peklom flaku a stíhačov, letiacich na Me 109, FW 190, Bf 110 a Me 410. Prvá letiaca 756.BS bola najmenej postihnutá. S/Sgt. James Clark sa stal jedinou obeťou nepriateľskej paľby, keď sa do jeho hrudníka aj napriek protiflakovej veste zaryli šrapnely. 757.BS vyslala na misiu deväť bombardérov. Z nich sa iba osem vrátilo. Stroj B-24H 42-95300 pilotovaný Lt. A. Hennigsom bol zasiahnutý protilietadlovým delostrelectvom a zrútil sa v Rakúsku pri meste Pöllau.
Najviac postihnutou bola 758. squadrona so stratou dvoch strojov. Posádka Lt. R. Stoddena na B-24H 42-51174 bola zasiahnutá a stroj dopadol pri Drassburgu v Rakúsku. Druhou pohrešovanou bola posádka pod velením 2nd Lt. Lincoln E. Artza na stroji B-24H-10-DT seriálového čísla 41-28674 a prezývkou "Citrus Sadie".

2nd Lt. Lincoln E. Artz P POW
2nd Lt. Bruce L. Lowe CP POW
2nd Lt. Leo A. Ryan B POW
S/Sgt. Frank J. Fuquay E POW
S/Sgt. George C. Zambo R/O POW
Sgt. Bryce K. Johnson W/G POW
Sgt. Edward E. Donatelli T/G POW
Sgt. Richard W. Moulton N/G POW
Sgt. Edward J. Shea B/G POW
* nine man crew

Posádka Lt. Artzta

Predný strelec Sgt. Richard W. Moulton po rokoch napísal knižku svojich spomienok, kde uviedol nasledujúce fakty: 
"Bolo to prekrásne ráno s jasným a bezoblačným nebom. Náš let ponad Juhosláviu mi poskytol krásny výhľad na vysoké hory a údolia zahalené v hmle. 
Asi po dvoch hodinách nášho letu sme začali mať problémy s motormi. Predošlý deň sme museli núdzovo pristáť po návrate z misie vo Francúzsku a utrpeli sme poškodenie na motore č.1. Ráno, dňa 26.6.1944, pred odletom sme všetko skontrolovali. No aj napriek tomu motor č.1 bežal nepravideľne.
O 10:00 hod. sme stratili motor č.1 – vrtuľa sa nedala zapraporovať a odtrhla sa. Niekoľko minút neskôr sme boli z pozície jedna hodina hore napadnutí Messerschmittmi 109. Moja streľba minula cieľ. Lt. Artz sa rozhodol, že situácia bude lepšia, ak znížime našu výšku letu. Domnieval sa, že vo výške 250 – 300 metrov budeme schopný doletieť domov. Keď sme klesli na asi 3500 metrov, prestali sme klesať aby sme obhliadli situáciu. Na naše prekvapenie sa za nás práve povesili ďalšie Messerschmitty. Po ich útoku si pamätám, že nám začalo horieť pravé krídlo. Lt. Artz vydal rozkaz na opustenie paluby.
Bombometčík Ryan stál nad otvorenou prednou podvozkovou šachtou, čo bola pre nás jediná cesta úniku a nehýbal sa. Po chvíli čakania som ho postrčil a okamžite nasledoval za ním von z horiaceho bombardéru. Avšak počas výskoku som sa udrel o niečo do hlavy  a na okamih stratil vedomie. Keď som sa prebral, rýchlo som potiahol za otváranie padáku. Keď sa nado mnou otvorila kopula padáku, uvedomil som si, že mi tečie krv dolu po tvári.
Ako som klesal dolu, uvidel som v mojej blízkosti ďalšie padáky. Boli to Frank Fuquay a Ed Donatelli, ktorí pristáli na tom istom poli ako ja. Zložili sme naše padáky a videli farmára, ako sa k nám približuje. Pozrel sa na mapu a ukázal nám, kde sa nachádzame. Z rozhovoru nás vyrušil hukot leteckého motoru. Pozreli sme sa nahor a uvideli nízko letiaci Me 109 a za ním P-38. Americký stíhač vystrelil krátku dávku, zasiahol Messerschmitt a ten sa zrútil do poľa neďaleko od nás. (Jednalo sa o slovenského stíhača rtk. Gustáva Langa prenasledovaného Lightningami. Strely amerického stíhača zasiahli kabínu, preleteli sklom a explodovali. Črepina zasiahla slovenského pilota tesne nad okom. Pilot upadol do bezvedomia a jeho stroj Bf 109 G-6 W.Nr.161713 začal prudko klesať k zemi. Napriek zraneniu však tesne pred dopadom Lang zo všetkých síl strmhlavý let vyrovnal a bez podvozku sadol do kukuričného poľa pri obci Miloslavov. Bol pochovaný v rodnej obci Marianka dňa 30. júna 1944…, pozn. PK) 
Štekot psov a zvuk píšťaliek nás vrátil do reality. Rozbehli sme sa cez obilné pole. Avšak neskôr sme zbadali, že za sebou nechávame jasnú cestičku zo zošľapaného obilia. S krvou na tvári som sa rozhodol hrať mŕtveho s nádejou, že ma nezastrelia. Ľahol som si do obilia a čakal. O chvíľu ma “prebral k životu” bajonet opretý o môj hrudník. Otvoril som oči a uvidel niekoľko maďarských žandárov, Eda a Franka s rukami nad hlavou.
O chvíľu prišlo viacej vojakov. Avšak títo boli slovenskí a keďže sme dopadli na územie Slovenska, nárokovali si naše vydanie slovenským orgánom. Potom nás Slováci odviezli do obce Most na Ostrove. Po ceste sme videli Artza stojaceho na korbe nákladiaku a vedľa neho ležalo telo prikryté padákom. Avšak podľa obuvi sme poznali, že to nie je Američan.
Dali nám zajesť a všetkých štyroch nás odviezli do nemocnice v Bratislave. Boli sme prvými americkými zajatcami na Slovensku. V nemocnici sme zotrvali niekoľko dní. O niekoľko dní neskôr sme boli premiestnení do zajateckého tábora situovaného v Grinave.”

Letci zo stoja vyskočili a dopadli medzi obcami Hidegkét (Studené) a Miloslavov. Ako sme už spomenuli, žandári z Mostu na Ostrove zadržali Lincolna E. Artza (o 09:45 hod. v Ivánke pri Dunaji), Franka J. Fuquaya, Edwarda E. Donatelliho a Richarda Moultona. 
Americkí letci z posádky Lt. Artzta po predbežnom ošetrení v rukách slovenských vojakov.
(foto L. Zdražil via F. Štellár)
Zvyšných päť letcov zajali maďarskí žandári na maďarskom území. Traja americkí letci na padákoch pristáli pri Veľkom Biely. Pri kleasní na padákoch na nich bolo vo vzduchu aj strieľané. Podľa udania starostu OU Veľký Biel A. Leginusza, na nich ale strieľali nemecké stíhačky a pritom jedného z nich zranili do nôh. Keďže pristáli na konci dediny, zraneného letca kamarátom pomohol ošetriť pastier J. Takács, ktorý zomrel v roku 1986. A keďže sa vich blízkosti nachádzal les presunuli sa do neho a tam sa v ňom v blízkosti obce Malý Biel skrývali. Čo sa s nimi ďalej dialo nie je známe. Letci boli cez Budapešť odtransportovaní do zajateckých táborov v Nemecku. Johnson, Zambo a Shea skončili v Stalag Luft IV zatiaľ čo Ryan a Lowe boli odvezení do Stalag Luft III. 
George Zambo mal počas výskoku ohromné šťastie. Padák sa mu otvoril už v lietadle v oblasti bočných strieľní. Zambo vyskočil s padákom zmotaným v rukách a až po výskoku ho pustil. Našťastie sa popruhy nepomotali a padák poslúžil spoľahlivo.

Opustený bombardér sa zrútil na maďarské územie v katastri obce Magyarbél (dnes Veľký Biel) na obilné pole, kde práve prebiehala žatva. 

Dve fotografie z miesta dopadu US bombardéru v obci Veľký Biel (foto via F. Štellár)


Rekonštrukcia vzhľadu Artzovho B-24

Zdroje: Štellár F.; Bursa S.; MACR; Moulton R.;



Na základni Torretta v Taliansku bolo od rána rušno. 461.bombardovacia skupina, okupujúca túto základňu, sa usilovne pripravovala na operačný vzlet, označený ako Mission No.50. Medzi mnohými posádkami bola i posádka 766. bombardovacej perute (označená ako Crew #59-0) pod velením pilota 2nd Lt. Samuela M. Ziveho. Plánovaná akcia mala byť tridsiatou operačnou misiou tejto posádky. „Sedlali“ svoj stroj B-24H-10-DT sériového čísla 41-28679, ktorý si pomenovali „Heaven Can Wait“ – „Nebo môže počkať“. Ich cieľom bola ropná rafinéria v Korneuburgu. 

2nd Lt. Samuel M. Zive P POW
F/O Bertrand R. Mailhot CP POW
2nd Lt. James C. Laulis N   POW
2nd Lt. Marvin Schonzeit B POW
S/Sgt. Ned W. Wiemann L/W POW
T/Sgt. Perry J. Thomas E - B/T KIA
S/Sgt. Murray Schwartz U/T WIA/POW
Sgt. Robert M. Turner T/G KIA
S/Sgt. Bevins Clark N/G POW
T/Sgt. Albert F. Carlock R/O - R/W KIA

Procedúra štartu a sformovania bombardérov prebehla štandardne a mohutné útočné zoskupenie nabralo kurz na sever. Lt. Colonel Knapp viedol formáciu 464.BG k cieľu z miesta druhého pilota, zatiaľ čo pilot stroja vo vedení, Lt. Alkire bol nováčik na tejto pozícii. 

Stroj 2nd Lt. Ziveho s označením „biela 47“ na trupe letel v „B“ formácii na pozícii číslo 7. Po dosiahnutí I.P. (initial point) začali slabo dymiť motory číslo tri a štyri. Stroj začal strácať výšku a vypadol z formácie. Pilot s úmyslom vyhnúť sa paľbe Viedenského flaku zatočil doľava so zámerom otočiť poškodený stroj a vrátiť sa na základňu. A vtedy, bolo asi 9:40 hod., zaútočilo z pozície twelve o´clock, teda čelne na formáciu asi 15 Me 410 od ZG 76. Smrteľne zasiahnutý Liberator začal okamžite padať dolu. Zo zasiahnutého stroja sa podarilo vyskočiť siedmym letcom. Zive, Schonzeit, Clark, Schwartz a Mailhot vyskočili von cez bombovnicu. Wieman opustil Liberator cez okno bočného streliska a Laulis cez prednú podvozkovú šachtu. Štyroch členov posádky zajala hliadka Žandárskej stanice Gajary hneď po zoskoku, ďalších dvoch zaistili o šestnástej hodine. Siedmeho z posádky, Bevinsa Clarka, zadržal dňa 27.6.1944 o 15:30 hod. Viliam Kuštek, príslušník Oddelenia finančnej stáže Gajary pri lese zvanom „Királové“. Zajatí letci boli odtransportovaní do Malaciek na Nemecké vojenské veliteľstvo Schutzzone a odtiaľ do nemeckých zajateckých táborov. Jedine Schwarz bol v dôsledku zranení od šrapnelu flaku odvezený do Reserve Lazarettu II vo Viedni, kde sa liečil až do 5. augusta 1944 zo svojich zranení až do prevozu do zajateckého tábora.
Posádka Lt. Ziveho.

Ďalší traja letci, Thomas, Turner, Carlock, boli zranení paľbou nemeckých stíhačov na palube. Carlock utrpel zranenia nohy a Turner bol zasiahnutý 20 mm projektilom do brucha. Thomas bol posledný krát videný ako sa chystá k výskoku. Ani jeden však svoj padák nepoužil a všetci traja letci zahynuli na palube stroja. Ich pozostatky boli nasledujúci deň pochované v Gajaroch
Pohreb padlých letcov na cintoríne v Gajaroch prilákal obrovské množstvo ľudí. Odboj poslal o tejto udalosti správu do Anglicka. Jej obsah sa zachval v archívnych dokumentoch: „Veľké sympatie slovenského ľudu k americkým letcom. Na pohrebe v Gajaroch pri Malackách bolo asi 6000 ľudí. Americký Slovák hovoril nad ich hrobom. Pohoršenie u Nemcov“ 
Po vojne dňa 2. októbra 1946 boli pozostatky letcov slávnostne vyzdvihnuté a prevezené do St. Avold vo Francúzsku na Americký vojenský cintorín (Carlock a Thomas) a súkromný cintorín v meste Oswego, v štáte New York (Turner). 

Ako možno usudzovať z predošlých riadkov, Liberator „47“ havaroval na území Slovenska v katastri obce Gajary, na miesto zvané Congerská lúka. Stalo sa tak približne o 09:45 hod. Po dopade sa stroj vzňal a začal horieť. Po uhasení požiaru boli upotrebiteľné pozostatky stroja dňa 27.6.1944 slovenskými vojakmi odvezené do Bratislavy.
Séria doposiaľ známych fotografií,
viažucich sa k havárii v Gajaroch.
Zdroje: Štellár F.; Bursa S.; MACR;

Deň 26. jún 1944 bol taktiež plný súbojov amerických stíhačov s nemeckými a maďarskými stíhačmi. Maďarskí stíhači z jednotky „Puma“ a nemeckí stíhači na jednomotorových ale aj dvojmotorových stíhačkách sa pokúšali napadnúť formácie amerických bombardérov. Jednou zo skupín, ktoré sa mali postarať o ochranu „veľkých bratov“ bola aj 82. Fighter Group zo základne Vincenzo. V 07:00 hod. vzlietlo 36 lietadiel P-38 Lightning, avšak do bodu stretnutia s bombardérmi 49.BW útočiaceho na rafinériu Korneuburg sa dostavilo len 26 lietadiel. Zvyšok sa musel pre poruchy a dezorientáciu vrátiť na základňu. 

Nad Maďarskom sa objavilo po oboch stranách formácie bombardérov niekoľko jednomotorových Messerschmittov 109. Potrebná časť doprovodných stíhačov sa pustila do súboja a zvyšok zostal disciplinovane strážiť bombardéry. A dobre spravili. Asi 15 kilometrov južne od Bratislavy sa na scéne objavila veľká formácia 40-50 dvojmotorových Bf 110 a Me 410. Nemeckí stíhači zaútočili na bombardéry a ich stíhací doprovod. Útočili čelne v malých skupinkách 3 až 5 lietadiel zoradených v rade vedľa seba, strieľajúc počas celej doby letu cez formáciu bombardérov. Ako náhle im zmizni bombardéry zo zameriavačov, nemeckí piloti potlačili knipel a začali klesať do bezpečia. Lightningy 82.FG však prenasledovali útočníkov a potrestali ich čin. Po návrate na základňu nárokovali jej piloti 14 zničených (osem Me 410, štyri Bf 110 a dva Bf 109) a 9 poškodených lietadiel nepriateľa. Medzi najúspešnejších patrili Maj. Phillips, ktorí si pripísal jeden zostrel a šesť poškodených Me 410, nasledovaný Maj Gardnerom s dvoma zničenými a jedným poškodeným Me 410. Avšak úspechy 82.FG boli draho zaplatené. Päť Lightningov bolo v súboji poškodených avšak doleteli na základňu v Taliansku. Dve stíhačky P-38 boli v súbojoch nad Slovenskom zostrelené. Nešťastnú dvojicu pilotov letiacich v zostave 95.FS tvorili 2nd Lt. Ray W. Allen a 2nd Lt. Allen J. Wisner. Osudy oboch letcov sa neodvratne spriahli so Slovenskou zemou. Útočiacim nemeckým stíhačom sa podarilo oddeliť od formácie dvojicu Allen – Wisner. Z pozície troch hodín zaútočili Nemci na Lightning P-38J-15-LO 43-28771. Strely zasiahli fľašu kyslíkového prístroja v kabíne a kokpit sa takmer okamžite ocitol v plameňoch. Lt. Wisner pretočil svoj stroj na chrbát, otvoril prekryt kabíny a vyskočil z horiaceho lietadla .  Lt. Mass na tento deň spomína:
“Major Phillips viedol squadronu v útoku na nepriateľské lietadlá. Napadli sme ich v skupine, snažiac sa streľbou odraziť a rozptýliť ich koordinovaný útok. Zrazu som uvidel stroj, ktorý som identifikoval ako P-38 letiac takmer strmhlav k zemi zahalený v plameňoch. Pred dopadom som ešte uvidel, ako z lietadla vyskočil pilot a otvoril padák. Pretože som ešte počul Lt. Allena po tomto súboji v rádiu, bol to pravdepodobne Lt. Wisner” .
2nd Lt. Allen J. Wisner

Únik pred plameňmi sa teda Lt. Wisnerovi podaril, ale pilot si pri výskoku poranil chrbát. K tomu ešte utrpel aj popáleniny rúk a tváre. Po otvorení padáku a spomalení letu začal vnímať lesy Malých Karpát a pod sebou mesto Pezinok. Zranený pristál na streche šopy v dvore na Kupeckého ulici č.3. Ako prvý sa k nemu priblížil mestský policajt P. Čajkovič, ktorý od letca zobral jeho vojenské doklady. Potom za asistencie dobrovoľných požiarnikov Ľ. Farbulu a M. Strapáka letca zniesli na nosidlách dolu zo strechy a do požiarnej zbrojnice. Odtiaľ bol 2nd Lt. Wisner odvezený do Štátnej nemocnice v Bratislave. Dodajme ešte, že jeho neovládaný stroj sa v plameňoch zaryl do zeme asi 50 metrov SZ od kaplnky v obci Slovenský Grob. 

Veliteľ dvojice, 2nd Lt. Allen nezostal dlho „opustený”. Asi o desať minút neskôr bol jeho stroj P-38J-15-LO 42-104393  napadnutý nepriateľskými stíhačmi. Pilot sa po útoku nepriateľa ešte snažil svoj zasiahnutý stroj otočiť na chrbát a vyskočiť. To sa mu však nepodarilo. Lietadlo sa spolu s jeho pilotom zrútilo v plameňoch do bahnitého terénu pri železničnej stanici Sv. Jur – Grinava, kde sa zarylo asi do hĺbky 6 metrov. 
2nd Lt. Ray W. Allen našiel svoj pokoj až o 46 rokov neskôr po tom, čo v roku 1990 boli jeho telesné pozostatky v dňoch 3. a 4. septembra vykopané spoločne s troskami lietadla. Po kontaktovaní rodinných príslušníkov bol R.W. Allen prevezený do USA a dňa 21. januára 1995 pochovaný posledný krát v jeho rodnom meste Girrard v USA.
2nd Lt. Ray W. Allen