Počas príletu k cieľu sa stroju B-24J-5-DT turbokompresor na motore číslo 3. Pilot sa po zistení poruchy snažil získať povolenie k návratu na základňu, ale po rádiovom dohovore s Marionom C. Mixonom pokračoval v lete k cieľu. O 11:23 hod. sa handicapované lietadlo oddelilo od formácie. Nachádzalo sa vtedy nad územím Slovenska, niekde v oblasti Bratislavy. Formácia sa osamotenému Liberatoru stále vzďaľovala aj napriek snahe pilota 2nd Lt. Kennetha B. Smitha udržať sa čo najdlhšie pod ochranou palubných strelcov ostatných posádok. Keď videl beznádejnú situáciu, otočil Liberator smerom na východ so snahou doletieť za líniu sovietsko-nemeckého frontu. Asi o dvadsať minút neskôr o 11:50 hod. napadli americký bombardovací zväz nemeckí stíhači. Jednou z prvých obetí trojice Focke-Wulfov bol práve stroj „Ten Men Bak“ s posádkou 2nd Lt. Smitha.
2nd Lt. Kenneth B. Smith P POW
2nd Lt. Chester H. Rudel CP WIA/POW
2nd Lt. Frank V. Hokr N POW
2nd Lt. Harry D. Edmiston B POW
Cpl. Charles F. Foss R/W WIA/POW
Cpl. Homer E. Hynbaugh L/W POW
Cpl. Roland W. Morin B/T KIA
Cpl. Robert T. Trumpy U/T WIA/POW
S/Sgt. Urbain H. Granger T/G POW
Cpl. Erwin A. Burkhardt N/G EVADED
Pilot na svoju prvú a zároveň poslednú akciu po rokoch spomína takto: „Naraňajkovali sme sa o 04:30 hod. a o hodinu neskôr sme sa zišli v breefingovej miestnosti, aby sme si vypočuli inštrukcie k nášmu letu. Bol som oboznámený so zmenou v posádke. Lt. Chojnowski, náš druhý pilot, neletel s nami a na jeho miesto sa vedľa mňa posadil 2nd Lt. Chester „Chet“ Rudel. Vo vzduchu sme boli napadnutí nepriateľskými íhačmi. Boli tam Bf 109 a Fw 190 všade okolo. Pamätám si tieto udalosti spomalene ako v nejakom starom filme. Homer Hynbaugh mi oznámil, po pravde zreval na mňa cez interkom, že nám začalo horieť ľavé krídlo. Pozrel som sa cez plece a uistil sa o vážnosti situácie. Motor č.2 bol zahalený v plameňoch. Vypol som prívod paliva k motoru avšak oheň nezmizol. Vtom čase vysadil úplne i pokazený motor č.3. Zistil som škody v ostatnej časti bombardéru. Zadná strelecká veža bola odstrelená počas útoku stíhačov a taktiež spodná strelecká veža bola vážne poškodená. Zadný strelec Granger bol v poriadku, ale Morin - náš spodný strelec - bol mŕtvy. Snažil som sa odhodiť bomby, no dvere bombovnice sa nedali otvoriť. Hydraulika nefungovala a manuálne to tiež nešlo. Bolo rozhodnuté, že nedoletíme. Dal som príkaz k opusteniu paluby a jeden po druhom všetci, okrem Morina, bezpečne vyskočili. Potom som zapol autopilota a išiel k bombovnici. Ale lávka bola poškodená a ja som nemohol prejsť k únikovému otvoru v zadnej časti bombardéru. Vrátil som sa dopredu. V tom okamihu sa odtrhlo ľavé krídlo. Viete si predstaviť, čo to urobilo s lietadlom. Vravelo sa, že nemôžete opustiť B-24 z prednej paluby. Ale nie je to tak. Stroj sa točil a voľne sa pohyboval vo vzduchu. Ani poriadne neviem, kadiaľ ma to vyhodilo. Padal som voľným pádom a len tesne nad zemou som otvoril padák. Pristál som bezpečne. Po dopade ma okamžite zajali a bol som dopravený na výsluch na základňu SS do Trenčína. Po náročnom „výsluchu“ päsťami a palicami som mal niekoľko zranení na čeľusti a pár vybitých zubov. Potom som bol prevezený do tábora Stalag Luft I, kde som bol väznený až do oslobodenia v apríli 1945.“
Second Leutenant (Ret.) Kenneth B. Smith bol 24. februára 1999 vyznamenaný Purple Heart za zranenia, ktoré utŕžil v akcii 17. decembra 1944. Neovládaný stroj sa zrútil asi o 11:50 hod. v katastri obce Omšenie na Slovensku v lokalite zvanej Baračka. Dnes je miesto dopadu v katastri mesta Trenčianske Teplice. V tesnej blízkosti miesta dopadu je vystavaný malý pomník na pamiatku mŕtveho zadného strelca Cpl. Rolanda W. Morina. Ten zomrel po zásahoch 20 mm projektilov po tom, čo sa namiesto svojho postu v dolnej streleckej veži ujal postu ľavého bočného strelca miesto inžiniera Hynbaugha, ktorý kontroloval poškodenie bombardéru. Po zásahoch sa zrútil na zem s ťažkým priestrelom stehien a brucha. Charlie Foss ho preniesol do oddielu rádiooperátora a tam sa mu Sgt. Granger pokúšal poskytnúť prvú pomoc, ale bolo príliš neskoro. A tak mu aspoň podal dávku morfia, aby zmiernil jeho utrpenie. Po dopade bolo Morinovo telo značne ohorené. Nemci, ktorí prišli na miesto havárie, ho vytiahli z vraku a chceli uložiť do drevenej rakvy. Avšak rakva bola malá a mŕtve telo sa do nej nezmestilo. Nemci jednoducho odstránili obe ruky, priložili k ostatku tela a pochovali v Trenčíne. Po vojne bola dňa 13. júna 1945 prevedená exhumácia a pozostatky amerického letca boli prevezené do LaFontain vo Francúzsku na americký vojenský cintorín.
Spolu s pilotom boli zajatí bombometčík 2nd Lt. Harry D. Edminston, zadný strelec S/Sgt. Urban H. Granger, ľavý bočný strelec Cpl. Homer E. Hynbaugh a navigátor 2nd Lt. Frank V. Hokr. Boli prevezení do kasární v Trenčíne a po výsluchu
odvezení do Stalag Luft I. Tam ich však rozdelili a posádka a dôstojníci bývali oddelene. Ďalší traja členovia posádky #3-2 boli zranení a prevezení do nemocnice v Trenčíne. Jedným z nich bol aj horný strelec Cpl. Robert T. Trumpy. Z jeho rozprávania sa dozvedáme i o osude ďalších dvoch zranených:
„Mali sme problém s jedným z motorov už počas letu k cieľu. Po útoku nemeckých stíhačov sme stratili ďalší motor a nadôvažok začalo horieť ľavé krídlo. Interkom bol rozbitý a tak som opustil svoju pozíciu v hornej veži a oznámil pilotovi, že horíme. Potom som sa vrátil naspäť a snažil sa odrážať útoky nemeckých stíhačov. Keď sa plamene zväčšili, s vedomím, že ak sa oheň dostane k palivovým nádržiam, stroj okamžite exploduje, zakričal som na pilota: „Horíme a musíme vypadnúť“. Požiadal ma, aby som rozozvučal signál na opustenie lietadla. Upevnil som si padák a išiel k bombovnici, kadiaľ som plánoval opustiť palubu. Dvere sa však nedali otvoriť. Tak sme vykopli dvere na boku trupu a vyskočili cez ne. Všetci sme úspešne vyskočili okrem spodného strelca. Náš rádiooperátor Cpl. Charles F. Foss dostal zásah od črepiny flaku alebo stíhačov do pravého predlaktia. V nemocnici zotrval až do 3. apríla 1945, kedy bol vlakom Červeného kríža dopravený domov. Po návrate do Štátov mu museli predlaktie amputovať. Druhý pilot Chester Rudel bol v poriadku, pokiaľ sa jeho padák nezachytil v stromoch. Padol z výšky asi šiestich metrov a zlomil si chrbticu.
Bol paralyzovaný po zvyšok svojho života od pásu dole. Po vojne sa však vrátil do Štátov, dokončil štúdium na vysokej škole a pracoval v olejárskej firme v Kalifornii. Dožil sa veku šesťdesiat rokov. Po mojom zadržaní nemeckými vojakmi som bol naložený na nákladiak a odvezený na miesto, kde držali pilota, navigátora, bombometčíka a ostatných. Počas transportu sme prechádzali okolo miesta dopadu nášho lietadla a jeden muž mi povedal, že niekto ostal v lietadle. Vtedy som však ešte nevedel, kto to bol. Pretože som si počas doskoku zlomil členok, bol som prevezený do nemocnice v Trenčíne, kde som zostal asi tri týždne. Bol som v jednej izbe s oboma zranenými z našej posádky.“
V trenčianskej nemocnici sa o letcov starali primár MUDr. Csongradi a MUDr. Eliáš a chránili ich pred nechválne známou Einsatzgruppe 13, ktorá tu mala svoje veliteľstvo. Spoločnosť im na izbe robil Jozef Poruban, Slovák, ktorý vedel po anglicky a slúžil ako tlmočník pre letcov. V nemocnici pomáhali i dve rehoľné sestry, Žofia - rodáčka z Piešťan, a Filipa Krchlíková - rodáčka z Bánoviec nad Bebravou.
„Z nemocnice som odišiel na výsluch“, pokračuje Robert Trumpy. „Následne som bol poslaný do nemocnice pre zajatcov pri Stalag Luft VII B v Memmingene, Nemecko. Lekársky personál pozostával zo zajatých lekárov. Boli tam Američania a Briti. Mojim prvým zajateckým táborom sa stal Stalag Luft XIII D v Norimberku. Neviem, ako dlho som zotrval v jeho zajatí, ale po určitej dobe som bol transportovaný do Stalag Luft VII A v Moosburgu. Dňa 29. apríla 1945 nás oslobodila Pattonova tretia armáda.“
Posledný člen posádky, ktorý prežil a unikol zajatiu bol predný strelec Cpl. Edwin A. Burkhard. Podarilo sa mu ukryť v lesoch v okolí Trenčína, kde neskôr narazil na partizánov a u nich aj na dvoch kanadských letcov z Mosquita, ktoré sa zrútilo 17.10.1944 pri obci Brunovce50. Trojica sa spriatelila a žila s partizánmi. Čas plynul a začal nový rok. Dňa 13. januára 1945 sa všetci traja letci presunuli k novej skupine partizánov pôsobiacej v okolí Kľaku. Vo februári sa presunuli všetci traja cudzinci k skupine partizánov do Valaskej Belej. Po niekoľkých ťažkých týždňoch s partizánmi sa celá skupina dala na pochod. Bolo to počiatkom marca 1945. Snaha prejsť za líniu sovietsko-nemeckého frontu sa
podarila a 19. marca 1945 pri Lučenci stretli prvé ruské oddiely. Burkhardova cesta ďalej viedla cez Maďarsko, Rumunsko do ruskej Odessy. Tam sa nalodil 20. mája 1945 na cestu domov cez Čierne more do Istambulu v Turecku, potom do Alžíru a letecky na palube bombardéru B-17 do Bari v Taliansku.
Po rokoch v auguste 2000 sa počas návštevy piatich letcov z posádky vysvetlila i nezrovnalosť v názve lietadla. Lietadlo nieslo i na svoj posledný let meno „Paulette“. Bolo to meno ženy hlavného mechanika Sgt. Bowersa, ktorý sa o stroj staral. Malo za sebou už niekoľko desiatok úspešných akcií. Avšak posádka Kenna Smitha si zvolila nové pomenovanie „Ten Men Bak“ (v preklade „desať mužov sa vracia“). V dôsledku, že to bola ich prvá akcia (posádka bola zaradená k 461.BG iba 29. novembra 1944), ale nestihli premenovať svoj stroj. Po rozhovore s Frankom Hokrom som zistil, že na „nose“ bombardéru mal byť nápis „Ten Men Bak“ doplnený kresbou desiatich postavičiek letiacich na bombe. Optimizmus názvu sa však už počas prvej akcie nepotvrdil…
Ďalším strojom, ktorý bol počas útoku nemeckých stíhačov zasiahnutý a dopadol na území Slovenska bol stroj B-24H-15-DT sériového čísla 41-28913 (č. „67“). Stroj patril do zostavy 767.bombardovacej perute, 461. bombardovacej skupiny.
2nd Lt. Kenneth B. Smith P POW
2nd Lt. Chester H. Rudel CP WIA/POW
2nd Lt. Frank V. Hokr N POW
2nd Lt. Harry D. Edmiston B POW
Cpl. Charles F. Foss R/W WIA/POW
Cpl. Homer E. Hynbaugh L/W POW
Cpl. Roland W. Morin B/T KIA
Cpl. Robert T. Trumpy U/T WIA/POW
S/Sgt. Urbain H. Granger T/G POW
Cpl. Erwin A. Burkhardt N/G EVADED
Pilot na svoju prvú a zároveň poslednú akciu po rokoch spomína takto: „Naraňajkovali sme sa o 04:30 hod. a o hodinu neskôr sme sa zišli v breefingovej miestnosti, aby sme si vypočuli inštrukcie k nášmu letu. Bol som oboznámený so zmenou v posádke. Lt. Chojnowski, náš druhý pilot, neletel s nami a na jeho miesto sa vedľa mňa posadil 2nd Lt. Chester „Chet“ Rudel. Vo vzduchu sme boli napadnutí nepriateľskými íhačmi. Boli tam Bf 109 a Fw 190 všade okolo. Pamätám si tieto udalosti spomalene ako v nejakom starom filme. Homer Hynbaugh mi oznámil, po pravde zreval na mňa cez interkom, že nám začalo horieť ľavé krídlo. Pozrel som sa cez plece a uistil sa o vážnosti situácie. Motor č.2 bol zahalený v plameňoch. Vypol som prívod paliva k motoru avšak oheň nezmizol. Vtom čase vysadil úplne i pokazený motor č.3. Zistil som škody v ostatnej časti bombardéru. Zadná strelecká veža bola odstrelená počas útoku stíhačov a taktiež spodná strelecká veža bola vážne poškodená. Zadný strelec Granger bol v poriadku, ale Morin - náš spodný strelec - bol mŕtvy. Snažil som sa odhodiť bomby, no dvere bombovnice sa nedali otvoriť. Hydraulika nefungovala a manuálne to tiež nešlo. Bolo rozhodnuté, že nedoletíme. Dal som príkaz k opusteniu paluby a jeden po druhom všetci, okrem Morina, bezpečne vyskočili. Potom som zapol autopilota a išiel k bombovnici. Ale lávka bola poškodená a ja som nemohol prejsť k únikovému otvoru v zadnej časti bombardéru. Vrátil som sa dopredu. V tom okamihu sa odtrhlo ľavé krídlo. Viete si predstaviť, čo to urobilo s lietadlom. Vravelo sa, že nemôžete opustiť B-24 z prednej paluby. Ale nie je to tak. Stroj sa točil a voľne sa pohyboval vo vzduchu. Ani poriadne neviem, kadiaľ ma to vyhodilo. Padal som voľným pádom a len tesne nad zemou som otvoril padák. Pristál som bezpečne. Po dopade ma okamžite zajali a bol som dopravený na výsluch na základňu SS do Trenčína. Po náročnom „výsluchu“ päsťami a palicami som mal niekoľko zranení na čeľusti a pár vybitých zubov. Potom som bol prevezený do tábora Stalag Luft I, kde som bol väznený až do oslobodenia v apríli 1945.“
Second Leutenant (Ret.) Kenneth B. Smith bol 24. februára 1999 vyznamenaný Purple Heart za zranenia, ktoré utŕžil v akcii 17. decembra 1944. Neovládaný stroj sa zrútil asi o 11:50 hod. v katastri obce Omšenie na Slovensku v lokalite zvanej Baračka. Dnes je miesto dopadu v katastri mesta Trenčianske Teplice. V tesnej blízkosti miesta dopadu je vystavaný malý pomník na pamiatku mŕtveho zadného strelca Cpl. Rolanda W. Morina. Ten zomrel po zásahoch 20 mm projektilov po tom, čo sa namiesto svojho postu v dolnej streleckej veži ujal postu ľavého bočného strelca miesto inžiniera Hynbaugha, ktorý kontroloval poškodenie bombardéru. Po zásahoch sa zrútil na zem s ťažkým priestrelom stehien a brucha. Charlie Foss ho preniesol do oddielu rádiooperátora a tam sa mu Sgt. Granger pokúšal poskytnúť prvú pomoc, ale bolo príliš neskoro. A tak mu aspoň podal dávku morfia, aby zmiernil jeho utrpenie. Po dopade bolo Morinovo telo značne ohorené. Nemci, ktorí prišli na miesto havárie, ho vytiahli z vraku a chceli uložiť do drevenej rakvy. Avšak rakva bola malá a mŕtve telo sa do nej nezmestilo. Nemci jednoducho odstránili obe ruky, priložili k ostatku tela a pochovali v Trenčíne. Po vojne bola dňa 13. júna 1945 prevedená exhumácia a pozostatky amerického letca boli prevezené do LaFontain vo Francúzsku na americký vojenský cintorín.
Spolu s pilotom boli zajatí bombometčík 2nd Lt. Harry D. Edminston, zadný strelec S/Sgt. Urban H. Granger, ľavý bočný strelec Cpl. Homer E. Hynbaugh a navigátor 2nd Lt. Frank V. Hokr. Boli prevezení do kasární v Trenčíne a po výsluchu
odvezení do Stalag Luft I. Tam ich však rozdelili a posádka a dôstojníci bývali oddelene. Ďalší traja členovia posádky #3-2 boli zranení a prevezení do nemocnice v Trenčíne. Jedným z nich bol aj horný strelec Cpl. Robert T. Trumpy. Z jeho rozprávania sa dozvedáme i o osude ďalších dvoch zranených:
„Mali sme problém s jedným z motorov už počas letu k cieľu. Po útoku nemeckých stíhačov sme stratili ďalší motor a nadôvažok začalo horieť ľavé krídlo. Interkom bol rozbitý a tak som opustil svoju pozíciu v hornej veži a oznámil pilotovi, že horíme. Potom som sa vrátil naspäť a snažil sa odrážať útoky nemeckých stíhačov. Keď sa plamene zväčšili, s vedomím, že ak sa oheň dostane k palivovým nádržiam, stroj okamžite exploduje, zakričal som na pilota: „Horíme a musíme vypadnúť“. Požiadal ma, aby som rozozvučal signál na opustenie lietadla. Upevnil som si padák a išiel k bombovnici, kadiaľ som plánoval opustiť palubu. Dvere sa však nedali otvoriť. Tak sme vykopli dvere na boku trupu a vyskočili cez ne. Všetci sme úspešne vyskočili okrem spodného strelca. Náš rádiooperátor Cpl. Charles F. Foss dostal zásah od črepiny flaku alebo stíhačov do pravého predlaktia. V nemocnici zotrval až do 3. apríla 1945, kedy bol vlakom Červeného kríža dopravený domov. Po návrate do Štátov mu museli predlaktie amputovať. Druhý pilot Chester Rudel bol v poriadku, pokiaľ sa jeho padák nezachytil v stromoch. Padol z výšky asi šiestich metrov a zlomil si chrbticu.
Bol paralyzovaný po zvyšok svojho života od pásu dole. Po vojne sa však vrátil do Štátov, dokončil štúdium na vysokej škole a pracoval v olejárskej firme v Kalifornii. Dožil sa veku šesťdesiat rokov. Po mojom zadržaní nemeckými vojakmi som bol naložený na nákladiak a odvezený na miesto, kde držali pilota, navigátora, bombometčíka a ostatných. Počas transportu sme prechádzali okolo miesta dopadu nášho lietadla a jeden muž mi povedal, že niekto ostal v lietadle. Vtedy som však ešte nevedel, kto to bol. Pretože som si počas doskoku zlomil členok, bol som prevezený do nemocnice v Trenčíne, kde som zostal asi tri týždne. Bol som v jednej izbe s oboma zranenými z našej posádky.“
V trenčianskej nemocnici sa o letcov starali primár MUDr. Csongradi a MUDr. Eliáš a chránili ich pred nechválne známou Einsatzgruppe 13, ktorá tu mala svoje veliteľstvo. Spoločnosť im na izbe robil Jozef Poruban, Slovák, ktorý vedel po anglicky a slúžil ako tlmočník pre letcov. V nemocnici pomáhali i dve rehoľné sestry, Žofia - rodáčka z Piešťan, a Filipa Krchlíková - rodáčka z Bánoviec nad Bebravou.
„Z nemocnice som odišiel na výsluch“, pokračuje Robert Trumpy. „Následne som bol poslaný do nemocnice pre zajatcov pri Stalag Luft VII B v Memmingene, Nemecko. Lekársky personál pozostával zo zajatých lekárov. Boli tam Američania a Briti. Mojim prvým zajateckým táborom sa stal Stalag Luft XIII D v Norimberku. Neviem, ako dlho som zotrval v jeho zajatí, ale po určitej dobe som bol transportovaný do Stalag Luft VII A v Moosburgu. Dňa 29. apríla 1945 nás oslobodila Pattonova tretia armáda.“
Posledný člen posádky, ktorý prežil a unikol zajatiu bol predný strelec Cpl. Edwin A. Burkhard. Podarilo sa mu ukryť v lesoch v okolí Trenčína, kde neskôr narazil na partizánov a u nich aj na dvoch kanadských letcov z Mosquita, ktoré sa zrútilo 17.10.1944 pri obci Brunovce50. Trojica sa spriatelila a žila s partizánmi. Čas plynul a začal nový rok. Dňa 13. januára 1945 sa všetci traja letci presunuli k novej skupine partizánov pôsobiacej v okolí Kľaku. Vo februári sa presunuli všetci traja cudzinci k skupine partizánov do Valaskej Belej. Po niekoľkých ťažkých týždňoch s partizánmi sa celá skupina dala na pochod. Bolo to počiatkom marca 1945. Snaha prejsť za líniu sovietsko-nemeckého frontu sa
podarila a 19. marca 1945 pri Lučenci stretli prvé ruské oddiely. Burkhardova cesta ďalej viedla cez Maďarsko, Rumunsko do ruskej Odessy. Tam sa nalodil 20. mája 1945 na cestu domov cez Čierne more do Istambulu v Turecku, potom do Alžíru a letecky na palube bombardéru B-17 do Bari v Taliansku.
Po rokoch v auguste 2000 sa počas návštevy piatich letcov z posádky vysvetlila i nezrovnalosť v názve lietadla. Lietadlo nieslo i na svoj posledný let meno „Paulette“. Bolo to meno ženy hlavného mechanika Sgt. Bowersa, ktorý sa o stroj staral. Malo za sebou už niekoľko desiatok úspešných akcií. Avšak posádka Kenna Smitha si zvolila nové pomenovanie „Ten Men Bak“ (v preklade „desať mužov sa vracia“). V dôsledku, že to bola ich prvá akcia (posádka bola zaradená k 461.BG iba 29. novembra 1944), ale nestihli premenovať svoj stroj. Po rozhovore s Frankom Hokrom som zistil, že na „nose“ bombardéru mal byť nápis „Ten Men Bak“ doplnený kresbou desiatich postavičiek letiacich na bombe. Optimizmus názvu sa však už počas prvej akcie nepotvrdil…
1st Lt. Robert A. Galvan P POW
2nd Lt. Eldred H. Helton CP POW
2nd Lt. Frederick C. Smyth N POW
2nd Lt. Edward A. Kussler B POW
Sgt. Albert G. Jones B/T POW
Sgt. Arthur C. Piccoli T/G WIA
Cpl. Thomas S. Lyons U/T POW
Sgt. Thomas E. Stevenson N/G POW
Sgt. Roy B. Wilhite L/W POW
Sgt. Purvis L. Stacks R/W WIA/POW
 |
| Forografia posádky |
Po útoku nemeckých stíhačov leteli asi tri- štvrte hodinu na východ a núdzovo pristáli pri meste Rožňava. Dvaja letci z posádky boli zranení nepriateľskou paľbou. Pravý bočný strelec Sgt. Purvis Lee Stacks bol štyri až päť krát zasiahnutý nepriateľskými strelami a mal pravdepodobne zranenie chrbtice. Bol ochrnutý od pása dolu avšak prežil núdzové pristátie. Bol prevezený do nemocnice.
Sgt. Artur C. Piccoli, zadný strelec, utrpel zranenia na jednej nohe a členku.
Po pristátí boli letci zajatí maďarskými vojakmi. Preniesli oboch zranených na nosidlách k ceste, naložili na korbu auta a vojaci ich všetkých odviezli do Rožňavy. Zranených odviezli do nemocnice, kde boli ošetrení. Piccoliho noha musela byť amputovaná maďarským doktorom. Ruskí vojaci oslobodili oboch zranených letcov v januári 1945.
 |
| Bombometčík Ed. Kussler |
Zvyšok posádky skončil v nemeckých zajateckých táboroch. Smyth a Kussler boli v zajateckom tábore Stalag Luft III a v Luckenwalde a boli oslobodení ruskou armádou 22. apríla 1945. Do Štátov sa vrátili začiatkom mája 1945.
Pilot Robert Galvan zotrval u letectva i po vojne a zahynul v roku 1956 počas tréningu nad Kansasom, keď jeho lietadlo explodovalo vo vzduchu.
 |
| Pilot Robert A Galvan. |
Tom Lyons zomrel v Tennessee v roku 1996 a Wilhite zomrel v Missouri v roku 1998.
Eldred Helton letel s posádkou iba 17. decembra ako druhý pilot. Nebol pravidelným členom posádky #78-2.
Sgt. Wilhite sa stal zajatcom Maďarov asi na 12 dní. Počas presunu sa jemu a spodnému strelcovi menom Albert G. Jones podarilo v obci Dobšiná ujsť zo zajatia. Druhý deň na úteku boli kontaktovaný partizánmi, ktorí im pomohli a dali nejaké jedlo. Na štvrtý deň od úteku boli opäť zaistení žandármi z obce, snáď obec Smolnik [odhad z fonetického prepisu názvu], počas pokusu o prechod línie frontu. Až po piatich týždňoch, 22. januára 1945 dorazili do tábora Dulag Luft. Tak dlho im trval prechod cez Slovensko, Rakúsko a Nemecko. Oslobodený bol 29.4.1945 v Moosburgu.
 |
| Foto zo zajatia Sgt. Roy B. Wilhite |
 |
| Fotografia z núdzového pristátia pri Joviciach. (F. Štellár via P. Ušiak) |
Zdroje: MACR; Kussler E.; Vladař J.; F. Štellár; P. Ušiak;