V prvý februárový deň roku 1945 zaútočilo viac ako 300 štvormotorových bombardérov na rafinériu v Moosbierbaume a zoraďovacie stanice v mestách Graz, Fürstenfeld a Klagenfurt. Počas letu nad nepriateľským územím sprevádzalo bombardéry viac než 270 stíhačov na lietadlách P-51 a P-38. Niekoľko Lightningov počas eskorty plnilo aj výzvedné úlohy. Medzi skupinami, ktoré napadli rafinériu v meste Moosbierbaum v Rakúsku bola 301. bombardovacia skupina z letiska Lucera. Na jej 407 misiu v druhej svetovej vojne vyslala do vzduchu 26 bombardérov B-17, ktoré zhodili na cieľ 77 ton bômb. Avšak presná paľba protilietadlovej obrany v okolí Viedne zapríčinila stratu dvoch strojov 419.BS. Bombardér B-17G 42-32100 bol nad cieľom zasiahnutý protilietadlovou strelou. S poškodeným strojom sa ešte snažili preletieť za líniu východného frontu, ale podľa výpovedí posádky ich dorazili ruskí stíhači na strojoch Jak-9. Posádka 1st Lt. Elery W. Owensa opustila bombardér na padákoch nad Rakúskom a opustený stroj dopadol pri Viedni.
Druhým poškodeným strojom 419.BS bol bombardér B-17G-30-VE 42-97736, ktorý pilotoval Major Frank J. Muskus.
Maj. Frank J. Muskus P EVADED
1st Lt. Bernard Dick, Jr. CP POW
1st Lt. Robert C. Schlarb N POW
1st Lt. Edward J. Lopacki B POW
1st Lt. Harvey E. Baer RN EVADED
T/Sgt. Willie G. Horton E POW
S/Sgt. James B. Boyle W/G KIA
S/Sgt. Walter L. Stupak W/G KIA
2nd Lt. David A. Hothem T/G KIA
T/Sgt. Hayward S. Alexander R/O KIA
Najvierohodnejšie o posledných chvíľach posádky a bombardéru môže rozprávať len ten, kto to prežil. Preto dajme slovo pilotovi Maj. Frank J. Muskusovi:
"Leteli sme cez oblačnosť k cieľu, keď sme spozorovali intenzívnu priehradnú paľbu flaku priamo pred nami. Po prvom šoku som si uvedomil, že obláčiky šrapnelov sa objavujú všade navôkol. Peklo sa otvorilo. Drobné zásahy vyradili rádio a narušili hladké ovládanie lietadla. Lt. Dick, ktorý sedel na ľavej sedačke (zvyčajne miesto prvého pilota, ale pre vedúcu posádku s C.O. na palube bola prax takáto), si strhol z tváre kyslíkovú masku a začal hystericky kričať, aby sme opustili palubu. Uchopil som ovládania výkonu motorov č.1 a č.2 do ľavej ruky a do pravej som uchopil zvyšné dve pre motory č.3 a č.4. Zmenami ťahu motorov som bol schopný manévrovať bombardér. Po kostrbatom obrate o takmer 180 stupnov som zvolil smer letu severovýchodne so zámerom dostať sa za ruské línie nad priateľské územie. Ďakoval som Bohu za všetky skúsenosti v lietaní. (Maj. Muskus bol testovacím pilotom na Wright Field a experimentoval s takými núdzovými manévrami, aké potreboval práve v tejto situácii, pozn. autora.) Prikázal som Lt. Dickovi nasadiť si prenosnú kyslíkovú masku a poslal som ho do zadnej časti lietadla, aby zistil škody a núdzovo odhodil náklad bômb. Vrátil sa veľmi skoro a hlásil, že horíme a že všetci sú mŕtvi. Nebola to pravda! Je otázne či sa dostal vôbec k bombovnici. Stále kričiaci, aby sme vypadli, inštruoval horného strelca, bombometčíka a navigátora aby opustili stroj predným únikovým otvorom. Naša výška bola vtedy asi 7500 metrov a stále sme klesali. Keď sme dosiahli výšku asi 5000 metrov, dve nemecké stíhačky preleteli okolo nás po pravej strane. Asi nás išli len pozdraviť.
Za neustáleho modlenia počas preletov vrstvami oblačnosti som nespustil oči z prístrojov. V asi 4000 metroch som pocítil dotyk na ľavom ramene. Myslel som, že mi Svätý Peter signalizuje, že mám opustiť bombardér. Ale bol to iba Lt. Baer a Sgt. Alexander, ktorý sa pravdepodobne prebrali z bezvedomia po tom, čo im flak odstrelil prívody ku kyslíkovým maskám. Nanešťastie, v momente ako ma Lt. Baer postrčil do ľavej ruky, nechtiac som zvýšil ťah motorov na ľavej strane do takej miery, že nám takmer odletelo poškodené ľavé krídlo. Bombardér začal divoko poskakovať, a zatiaľ čo ja som sa snažil stabilizovať let, ostatní z posádky sa snažili núdzovo ručne odhodiť bomby, ktoré zostali na palube. Ich snaha nevyústila do žiadaného výsledku, a ani mne sa let nášho bombardéru nepodarilo stabilizovať. Naša výška bola okolo 2500 metrov a hory pred nami sa smrteľne približovali a rástli. Vydal som rozkaz opustiť palubu. Z chvosta prišiel medzitým zadný strelec 2nd Lt. Hothem, vypočul si rozkaz a vrátil sa informovať ostatných v zadnej časti lietadla. Postupne som pozoroval ako Lt. Baer a Sgt. Alexander zmizli vo vzduchu pod bombardérom s padákmi pripevnenými na chrbte. Ja som ich nasledoval.
Po výskoku som som sa prevalil na chrbát a videl jedného člena posádky. Jeho čiastočne otvorený padák sa zachytil za chvost bombardéru a chudák letec zostal uväznený asi 5 metrov za bombardérom.
Pristál som blízko trosiek bombardéru, v ktorých bolo možno rozpoznať pozostatky dvoch ľudských tiel. Boli to pravdepodobne bočný strelci, ktorí boli zabití paľbou flaku už na palube. Asi 80 metrov od trosiek ležalo tretie telo mŕtveho letca. Bol to Lt. Hothem, ktorý bol tým nešťastníkom pripútaným k bombardéru svojim padákom. Identifikácia bola urobená na základe zošitku s jeho menom, ktorý sa našiel v kombinéze.“
 |
| Major Frank J. Muskus |
Muskusov bombardér sa zrútil o 13:30 hod. asi jeden kilometer západne od obce Veľké Hoste. Na dopad spomínala po rokoch pani Bacová:
"Práve sme išli domov zo školy, keď sa na oblohe objavila žeravá guľa, ktorá sa rútila rovno na nás. V úžase sme sa pozerali, ako sa lietadlo zrútilo na čistinku a vybuchlo. Kusy z neho padali na všetky strany. Asi po hodine sa tam odvážili zájsť naši chlapi. Po ceste stretli pilota, ktorý im odovzdal zbraň. Zaviedli ho do krčmy. Náš krčmár, volal sa Haluza, žil roky v Amerike a vedel po anglicky. Pilot čoskoro zistil, že je v bezpečí. Nám deťom dal odznaky na pamiatku."
Na palube opusteného bombardéru boli ponechané pravdepodobne všetky bomby, z ktorých tri explodovali pri dopade na zem. Štvrtá nevybuchla a po jej nájdení na zemi bola zneškodnená odmínovacou jednotkou Sprengkommando des Pi.Park. Btl. 591. Ďalšie nevybuchnuté 250 kg bomby sa našli až v roku 2004 ...
 |
| Maj. Muskus čaká na odvoz po úspešnom návrate z misie. |
Ako bolo spomenuté, v troskách bombardéru a v jeho blízkosti boli nájdené pozostatky troch letcov. Prvým bol 2nd Lt. David A. Hothem, ktorému sa zachytil padák o chvost lietadla... Ďalšími dvoma nešťastníkmi boli S/Sgt. James B. Boyle a S/Sgt. Walter L. Stupak, boční strelci bobardéru, ktorí zahynuli po zásahoch šrapnelov flaku. Všetky tri telá zaistili žandári zo stanice Šišov, obl. Rybany a dňa 6. februára odslúžil farár Ernest Ondriaš z Malých Hostí nad hrobom troch letcov smútočný obrad. Po vojne sa do obce dostavila americká exhumačná komisia a dňa 30. októbra 1946 vykopala pozostatky troch letcov a previezla ich na spojenecké cintoríny v Európe.
Štvrtý mŕtvy letec z posádky, T/Sgt. Hayward S. Alexander, bol nájdený v lese zvanom “Boriny” v chotári obce Prašice, kde bol aj 5. februára 1945 pochovaný na miestnom cintoríne. Po vojne bol 25.9.1946 exhumovaný a prevezený na cintorín v St. Avold vo Francúzsku.
Ostatných šesť letcov sa bezpečne znieslo na padákoch dolu na zem. Štyria letci vyskočili z paluby bombardéru niekoľko okamihov po jeho poškodení ešte nad územím Rakúska a boli takmer okamžite zajatí v oblasti Moosbierbaumu a Stockerau. Medzi nimi bol aj bombometčík 1st Lt. Edward J. Lopacki, ktorý dopadol do stromov a zachytil sa vo výške asi 8-10 metrov nad zemou. Vyšplhal na vrchol stromu a oslobodil svoj padák z konárov. Potom zliezol bezpečne na zem. Pustil sa dolu úzkou cestičkou, ale po chvíli začul nejaký zvuk a tak sa ukryl v lese, odkiaľ pozoroval vojakov idúcich k stromu s padákom. Lopacki sa pustil putovať cez les smerom na východ. Večer sa dostal k farme. Ako sa približoval, začul varovný výstrel a uvidel skupinu ľudí, ktorí utekali k nemu zozadu. Boli to nemeckí vojaci, ktorí pravdepodobne sledovali jeho stopy v snehu. Pretože už bol večer, umiestnili ho do domu veliteľa, kde ho jeho manželka pohostila a vysušila mu premočený odev. Nasledujúci deň ho vojaci odviezli do Viedne a podrobili ho výsluchu. Po vypočúvaní sa podobne ako všetci zostrelení letci dostal do Wetzlaru a napokon skončil v zajateckom tábore v Norimbergu . V zajateckom tábore Stalag Luft III sa stretol s kamarátmi z posádky a to konkrétne Dickom, Hortonom a Schlarbom. Schlarb s ním dokonca býval v jednej miestnosti.
 |
| 1st Lt. Edward J. Lopacki |
Palubný mechanik T/Sgt. Willie G. Horton mal 1. februára smolu. Bola to jeho päťdesiata misia, po ktorej absolvovaní sa mal vrátiť domov. Ani nemal letieť, ale bol na poslednú chvíľu vymenený za letca, ktorý ochorel. Po výskoku z poškodeného bombardéru nad Rakúskom sa niekoľko dní úspešne vyhýbal zajatiu. Strata topánky počas zoskoku na padáku a vysoká snehová pokrývka krajiny všade vôkol zapríčinili, že sa nakoniec sám vzdal. Ako sme spomenuli, dostal sa do zajateckého tábora v Norimbergu a neskôr si vytrpel útrapy pochodu do Moosburgu. Zomrel 28. januára 1993 a bol pochovaný na výročie svojho zostrelenia 1.2.1993.
 |
| T/Sgt. Willie G. Horton |
Ďalším dvom, pilotovi a navigátorovi sa podarilo uniknúť zajatiu po výskoku na padákoch z poškodeného bombardéru až nad Slovenskom.
Zdroje: rodina Muskusa; rodina Lopackiho; rodina Hortona; MACR, NARA;