USAAF: 14.02.1945

Dňa 14. februára 1945 útočné zoskupenie 635 bombardérov B-24 a B-17 bombardovalo rafinérie v mestách Moosbierbaum, Vienna/Lobau, Vienna/Floridsdorf a Schwechat, zoraďovacie stanice v mestách Graz, Gleisdorf, Klagenfurt a Villach v Rakúsku, Celje, Maribor a Zagreb v Juhoslávii a taktiež niekoľko príležitostných cieľov. Lightningy zničili hĺbkovým bombardovaním to, čo sa z výšky nepodarilo zasiahnuť bombardérom v mestách Moosbierbaum a Maribor. 
V tento deň dopadli a explodovali tri bomby z amerického stroja pri "Kaplnských kopaniciach" v katastri obce Kaplná, okr. Modra. 
Stroj, ktorý narušil celistvosť slovenskej pôdy patril k 2.BG / 429.BS sídliacej na základni Amendola. Konkrétne sa jednalo o B-17G-60-DL 44-6659 „Hells Angels“, ktorú pilotoval 1st Lt. Robert E. Davis. Ich cieľom bola rafinéria v meste Schwechat (Mission No.355). Spolu s ďalšími 24 strojmi zhodili na cieľ 210 ton bômb. 

1st Lt. Robert E. Davis P POW
2nd Lt. Frank S. Covey CP POW
2nd Lt. Edward P. Perry N   POW
2nd Lt. Harold P. Marsh B POW
T/Sgt. Donald A. Bruegeman U/T POW
S/Sgt. Bobbie A. Davis B/T POW
S/Sgt. Emil P. Uhor R/W POW
S/Sgt. Richard Hearing L/W KIA
S/Sgt. Gerald P. Dickerson T/G POW
T/Sgt. Max A. Little R/O POW
Posádková fotografia na základni
Výpovede posádky o ich poslednom operačnom lete sa takmer všetky zhodujú a preto sme za zástupcu a hovorcu príbehu vybrali navigátora Edwarda P. Perryho, ktorého príbeh sme doplnili o detaily ostatných zúčastnených :
„Aj keď bola priaznivá predpoveď počasia a nad cieľom sa nemala nachádzať žiadna oblačnosť, museli sme bombardovať v jednom dlhom páse po perutiach za sebou. Rozviedka nás upozorňovala, že oblasť Viedne je chránená asi 360 protilietadlovými kanónmi. Vedeli sme, že to nebude najšťastnejší deň svätého Valentína. Od príletu k Initial Point sme pociťovali prítomnosť presného a intenzívneho flaku. Dym z explodujúcich granátov naplnil ovzdušie na palube. Šrapnely zhustili vzduch. Jeden úlomok sa odrazil od mojej helmy, druhý presvišťal okolo môjho lýtka, pričom zanechal nevážnu stopu v mojom lýtku. Bombometčík, pridelený k našej posádke na túto akciu, Harold Marsh bol zasiahnutý do hrudníka úlomkom šrapnelu. Našťastie mal oblečenú protiflakovú vestu tak ako bolo predpísané – ako vestu. Ja som z veľkého strachu z flaku ako navigátor sediaci na jednom mieste sedel na flak veste. Zásah odhodil Marsha smerom ku mne a ja som pristál pod kokpitom na podlahe. 
Bomby sme zhodili nad cieľom v poriadku. Vtedy sa však začali naše problémy. Motor č. 2 musel byť kompletne odstavený a vrtuľa začala tak silne vibrovať, až sa to prejavovalo na celom lietadle. Úsilie kontrolovať chod vrtule bolo márne a naviac sa vzňala ľavá polovica krídla. Oheň v blízkosti palivových nádrží v krídle bol jasným znakom približujúcej sa smrti nášho bombardéru a preto dal pilot rozkaz pripraviť sa na opustenie paluby. 
Lietadlo pomaly klesalo a zdalo sa, že čoskoro sa prepadne do vývrtky. Vtedy prišla otázka na mňa ako navigátora z kokpitu: "Kde sme? Kde do čerta sme?" vedel som našu pozíciu, ale nemohol som odpovedať. Spojenie môjho mikrofónu bolo odstrelené. 
Formácia sa nám už takmer stratila z dohľadu. Stíhacia ochrana odletela dopredu v momente ako som vykopol dvere núdzového otvoru. Pod sebou som videl polia a lesy. Bol to hrozný deprimujúci pocit – byť sám uprostred nepriateľskej krajiny. Naša výška bola asi 22,000 feet (7 500 m). Po výskoku som plánoval padať voľným pádom asi do 3000 metrov a potom otvoriť svoj padák. Vo výške asi 4000 metrov som cítil, že upadám do bezvedomia a tak som potiahol za otváranie padáku. Biela kopula padáku sa otvorila nad mojou hlavou. Ešte som sa ani poriadne „neuhniezdil“ v popruhoch padáku, keď okolo mňa začali svišťať guľky zo strelných zbraní. Snažil som sa zahrať mŕtveho, avšak streľba neustávala.
Zem sa začala približovať veľmi rýchlo a ja som mal problém otočiť sa chrbtom k vetru. Pri jednom z pokusov som si takmer zamotal popruhy padáku. To ma utvrdilo v tom, aby som prestal. Môj “výlet” dolu skončil, keď som dosiahol vrchol borovice (Deväť letcov dopadlo na padákoch v okolí obce Dubová a boli takmer okamžite zajatí, pozn. autora).  Podarilo sa mi vyvliecť z popruhov a zliezť dolu. Okamžite som začal utekať lesom preč od stromu a padáku, ktorý bol jasným ukazateľom miesta môjho pristátia a upútaval pozornosť na veľkú diaľku. Utekal som, čo mi sily stačili, avšak v leteckej kombinéze a topánkach vo vysokom snehu som po chvíli bol unavený. Zrazu som uvidel šesť mužov. Vedel som že sme boli v blízkosti Rakúskej hranice, možno už nad Československom, kde bola hlásená prospojenecká aktivita obyvateľstva. Muži mali oblečené hnedé uniformy, ktoré nevyzerali ako nemecké. Odvážil som sa k nim pristúpiť, pre istotu s rukami nad hlavou. Začali kričať "Comrade, comrade" a potriasali mi rukou. Nechali ma v nejakej jaskyni, a kresbou hodín na zem naznačili, že sa vrátia večer po mňa. 
Akurát som si dočistil pištoľ a pozeral sa do mojich únikových máp, keď som začul vonku hvizd. Prešiel som k východu a uvidel modré uniformy a vojakov SS, ukazujúcich hlavňami ich zbraní na jaskyňu. Moji „comrades“ ma zradili. Seržant ma prehľadal, a potom ma pod zbraňami odviedli do mesta Modra, kde ma umiestnili do väznice v budove miestnej vojenskej posádky. Večer priviedli aj nášho bombometčíka Marcha. Po polnoci nás oboch odviedli do mestskej väznice. Nasledujúci deň nás stráže od Luftwaffe odviezli do Bratislavy.“
Odtiaľ letci putovali do mesta Mast (Stupavy), kde boli podrobení výsluchu. Po výsluchu ich zavreli do malej miestnosti, kde už čakali ostatní letci z posádky. Iba Hearing, Uhor a Covey chýbali. Covey sa pripojil neskôr. Dva dni po havárii, 16. februára 1945, naložili ôsmych letcov na nákladiak a odviezli na železničnú stanicu do Bratislavy. Odtiaľ putovali vlakom cez Wetzlar do zajateckých táborov. 

Druhý pilot 2nd Lt. Frank S. Covey tiež po rokoch spomínal: "Mal som pár vysokých topánok z nosorožej kože (ktoré dostal od juhoafrických leteckých záchranárov (South African Air Sea Rescue) keď 11.11.1944 núdzovo pristáli. na vodu s B-17 44-6487). Boli príšerne dobré a veľmi rád som v nich lietal na misie. Avšak nemohol som ich  nosiť vo vyhrievaných návlekoch. Priviazal som si ich k môjmu obleku, keď som vyskakoval na padáku. Ale keď sa padák otvoril a mnou prudko trhlo, šnúrky na topánkach sa odtrhli a oni ma naveky opustili. 
Odišiel som skontrolovať, že všetci členovia posádky opustili palubu a vrátil som sa späť nahlásiť stav Bobovi Davisovi. Potom som si sadol, a otvoril malé vstupné dvere, ktorými sme vchádzali na palubu.Vo vzduchu som naberal rýchlosť a snažil sa zaujať pozíciu, ktorú nás učili. Zatiahol som za tiahlo otvárania padáku a nič sa nestalo. Flak asi prerušil lanko. Otvoril som teda záložný padák. Prišlo silné trhnutie. Nastal pokojný let smerom nadol k zemi pokrytej snehom. Začal som ťahať za tiahla a snažil som sa manévrovať a kontrolovať moje klesanie. Myslel som si, že sa mi podarilo vyhnúť stromom, keď vtedy zrazu posledný strom zachytil môj padák, ja som sa spätne buchol o kmeň stromu, udrel si chrbát a hlavu. Musel som na chvíľu upadnúť do bezvedomia. Keď som sa prebral, rozhúpal som sa a dostal sa z popruhov padáku. Vtedy som si aj všimol, že moje topánku sú fuč. Mal som za pásom moju .45tku. Vybral som ju z púzdra a dal do vnútorného vačku bundy.
Šiel som kus po lesnej ceste. Vtedy som stretol roľníka ťahajúceho staré sane a snažil sa k nemu prehovoriť. Získal som od neho dojem, že Nemci sú mi v pätách a že Rusi sú predo mnou, smerom kde idem. Poďakoval som sa mu, pokračoval v ceste a za zákrutou narazil na cestný blok, strážený nemeckou hliadkou. Nevedel som, čo mám robiť, tak som pokračoval v chôdzi smerom k nim. Keď som sa priblížil, zrazu sa objavila mladá žena a začala sa so strážnikmi rozprávať. Ja som zatiaľ prešiel popri nich a pokračoval ďalej. Tak som vkráčal do obce, prešiel ňou a opäť bol v lesoch. Odbočil z cesty a začal utekať do kopca.
Vbehol som rovno do náruče čistiacej jednotke, ktorá zberala drevo. Mladý poručík na mňa namieril automatickú zbraň a zaviedol ma späť cez obec na strážny post, cez ktorý som tak ľahko prešiel. Odtiaľ sme putovali do zámku na kopci (pravdepodobne Červený Kameň). Pamätám si, že mal nádvorie a nie vysokú okrúhlu vežu so strechou.  Na zámku ma odovzdal neznámemu Majorovi, ktorý hovoril anglicky. Opýtal sa ma na meno, hodnosť a armádne číslo. Odpovedal som. Potom sa ma spýtal odkiaľ som prišiel. Odpovedal som, že som vyskočil na padáku. Spýtal sa kde je padák. Odpovedal som, že ostal visieť na strome kde som sa zachytil. Potom sa spýtal na moju zbraň. Na to som odpovedal, že ju mám pri sebe, vybral ju spod bundy a podal mu ju rukoväťou napred.
Potom sa ma spýtal niekoľko otázok, avšak ja som mu na ne odpovedal jednou z mála viet, čo som vedel po nemecky:"Du sprechen ist verboten!" Súhlasil a odviedol ma ku kontese, ktorej patril zámok. Zobrala ma do malej miestnosti a tam ma zamkli. Bol tam rohový krb, ktorý  mal vyústenie aj do druhej strany a tak slúžil ako kachle. Služobníci udržovali v ňom celú noc oheň. Nebolo tam veľmi teplo, ale dostal som pár prikrývok.
Zo zámku som putoval do zberného tábora, kde už bolo niekoľko členov posádky. Vymenili sme si príbehy a spolu putovali do Budapešti. Z Budapešti sme šli do Viedne. [Pravdepodobne nie Budapešť, ale Bratislava boli medzi zastávkou do Viedne, pozn. PK]. Na ceste do Viedne sme museli z vlaku vystúpiť, a kus cesty sme šli pešo. Šli sme aj okolo nášho cieľu, rafinérie Schwechat. Vtedy sa k našej skupinke pridal Sgt. Uhor. Z Viedne sme putovali do Dulag Luft a potom do zajateckého tábora  Stalag Luft 3 pri meste Sagan. Počas cesty do Saganu náš vlak napadli hĺbkovým útokom Mustangy. Uhor, ktorý mal omrznuté chodidlá, pretože pristál s padákom do jazera a nohy si nedokonale vysušil, nemohol rýchlo utekať do zákopu pred stíhačom. Pomohli sme mu, avšak stráž zavolala medika, ktorý Sgt. Uhora poslal do nemocnice v Regensburgu. Tak sa naše cesty rozišli. V tábore som sa stretol so zvyškom mojej posádky."

Dodajme poznámku o Emilovi Uhorovi, ktorý taktiež nebol prítomný v Stupave. Po dopade do vody  utrpel omrzliny dolných končatín. Hrozila mu amputácia. Dožil sa však v dobrom zdraví 80 rokov. Zomrel v stredu 29. septembra 1999 v Weirton Medical Center, USA. 


Osud jedného z letcov bol smutnejší, než o akom sa dozvedáme z rozprávania Jimma Perryho. Richard Hearing sa po zoskoku na padáku zachytil na vrcholku stromu pri obci Ompitál (Doľany). Vo vyšetrovacej správe smrti letca z roku 1946, spísanej Americkou exhumačnou komisiou sa nachádza aj hlásenie miestnej žandárskej stanice Ompitál (Doľany).

V lesoch v katastri obce Ompital boli nájdené dňa 8. apríla 1945 ostatky Amerického letca. Ostatky boli nájdené neďaleko horárne Solírov. Pri mŕtvole bola nájdená jedna krátka strelná zbraň, štyri mapy, dva kompasy, 43 US dolárov, množstvo drobných vecí a jeden neotvorený padák. Telo letca našli Arnold Václav, Augustín Hanker, Josef Hluch, Josef Lus a Rudolf a František Stanček, všetci z Doľán (Ompitálu). Títo muži vzali drobné predmety okrem identifikačných známok, ktoré mal letec na krku a zostali v hrudnej dutine. Podľa nich mohlo byť identifikované telo letca, exhumované dňa 29.X.1946 ako telo Richarda Hearinga. Skutočnosti zapísala žandárska stanica po vojne dňa 11.6.1945
Miesto posledného odpočinku je od 15.11.1946 na Ardenskom cintoríne Plot B Row 41 Grave 16


Oveľa zaujímavejší ako osud posádky je osud ich opusteného bombardéru B-17. Pred výskokom prepol pilot Davis ovládanie na autopilota. Ten bol našťastie stále funkčný a tak mohli letci vyskočiť z bombardéru za pokojného letu. Nikto z nich však už po výskoku nesledoval osud bombardéru. A ani nemohol. Ten sa pod kontrolou autopilota držal vo vzduchu a let poškodeného stroja nadobudol trajektóriu oblúku s veľkým polomerom. Tak sa bombardér „Hells Angels” dostal až nad pohorie Tríbeč, kde sa mu do cesty postavil kopec Brloh nad obcou Krnča, okres Topoľčany. Opustený bombardér, ťahajúci za sebou čiernu stužku dymu z poškodených motorov, zachytil v nízkom lete o vrcholky stromov a nasledoval dopad, pri ktorom “lietajúca pevnosť” ničila všetok porast čo jej stál v ceste. Všetky štyri motory sa takmer okamžite odtrhli a pokračovali nezmenenou rýchlosťou do protisvahu, vzdialeného niekoľko desiatok metrov. 
Výrobný štítok nájdený v Krnči Romanom Vránom
Na miesto dopadu, jasne označené stúpajúcim kúdolom čierneho dymu, sa po chvíli dostavili obyvatelia Krnče. Potom, čo utíchla streľba a explózie horiacej munície, sa odvážili priblížiť k vraku. Po obhliadke stiahli do dediny všetko, čo sa dalo aspoň trochu využiť. V jednom z prípadov časti bombardéru (agregáty) poslúžili ako pohon pre mláťačku obilia.

Zdroje: R. Davis; E. Perry; MACR, NARA, USA; F. Covey; G. Dickerson; R. Vrána;