Dňa 19.2.1945 bombardovalo deväť bombardérov A-20Ž od 48.BAP, pod velením kap. Areeva, o 14:17 hod. mesto Esztergom. Na vojská a techniku nepriateľa dopadli bomby z výšky 2400 metrov.
Fotografia z náletu 48.BAP |
Pohľad na mesto Ezstergom v súčasnosti (via Google maps) |
Zdroje: Obzor 5.VA, CAMO, Podolsk, Rusko
V tento deň núdzovo pristál pri obci Salka, 15
kilometrov severo-východne od Štúrova ruský stíhací stroj Jakovlev Jak-9D
patriaci 17.VA, 288.IAD, 897.IAP. Stroj
s výrobným číslom 2315388 (možno 2315383 - číslo nejasne čitateľné) mal zabudovaný
ВК-105 пф motor s číslom 415-2101. Pilot Lt. Peter M. Krugov (л-т
Кругов Петр Михайлович) sa rozhodol pre núdzové pristátie po poškodení motora
jeho stíhačky protilietadlovou paľbou. Po pristátí pilot utiekol do bezpečia.
Stroj bol odpísaný.
Zdroj: Tsamo, Podolsk, Rusko
Gar. poručík
Jegorov Nikolaj Sergejevič (гв. ст. лейтенант Егоров Николай Сергеевич), narodený 28.01.1921, letec - veliteľ letky 150.GIAP,
13.GIAD, sa dňa 19.02.1945 nevrátil sa z bojovej úlohy krytia pozemných vojsk
v oblasti Mužla, Bela. (Maďarsko). Letecké eso, ktoré
dosiahlo 13+1 zostrelu bolo zostrelené vo vzdušnom boji. Ťažko zranený padol do
zajatia. Po strastiplnej bojovej ceste sa vrátil do vlasti. Zomrel 02.12.1995.
Nikolaj S. Jegorov, hrdina sovietskeho zväzu |
"...19. februára
1945 letka Jegorova kryla pozemné vojská, ktoré viedli boj pod Budapešťou.
V momente, keď skupina vedená Jegorovom, sa začínala otáčať, sa náhle
vpravo a v strede, zo strany slnka, objavila šestica „Focke-Wulfov“.
Nikolaj sa nemýlil. Vedel, že všetko je otázkou sekúnd a nasmeroval stroj
naproti vedúcemu, ten uhol no ďalší sa hrnuli na sovietsku stíhačku,
zachytávajúc ju „do klieští.“ Rýchlo páku od seba – a dávka prešla hore
nad. Rýchlo sa vzniesol hore – a „Fokker“ dostal do zameriavača. Zásah!
Nepriateľské lietadlo zasiahnuté padalo k zemi. Vykonal obrat. Zrazu úder zatriasol
stíhačkou. Roztrhla a rozletela sa prístrojová doska, bolesť zasiahla
pravú nohu. V kabíne sa objavil plameň. V tento moment vybuchla nádrž
a všetko sa ponorilo do tmy – letec stratil vedomie. Prebral sa vo
vzduchu. Podarilo sa mu zatiahnuť za tiahlo od padáku a ten sa tesne nad
zemou otvoril. Náraz o zem bol natoľko silný, že Nikolaj opäť stratil
vedomie..."
Zdroj: http://airaces.narod.ru
Spomienka veliteľa
150. GIAP, A.D. Jakimenka:
A.D. Jakimenko |
"Na požiadavku frontovej línie vzlietla skupina
poručíka Jegorova. Jegorov je teraz
veliteľom letky, určeným miesto Proskurina. Do cela mladý letec. On ukončil
učilište v máji minulého roka, no prediera sa sebavedome, smelo,
vyznamenaný rádom Červenej zástavy i Veľkej vlasteneckej vojny čo plne
korešponduje s touto významnou pozíciou. Pamätám, ako si Jegorov ľahko
a samostatne osvojil Jak-3. Do hĺbky študoval, testoval, uskutočnil dva
lety do kruhu aj do oblasti, pomáhal svojim letcom ako konzultant.
A v prvom boji na Jak-3 zničil „fokkera“. Tento „Focke-Wulf“ nebol
prvým strojom, zostreleným Jegorovom, a ukázal sa aj, ako nie posledný.
A teraz počúvajúc rádio, si predstavujem, ako osmička Jegorova, stretnúca
16 Fw – 190, z chodu vstúpila do boja, zostrelila 3 lietadlá, ostatných
rozohnala. Prišla ešte jedna skupina fašistov – a boj vzplanul opäť,
s novou silou. Počujem Jegorova, vedúceho boj. Počujem veliteľa roja
Konovalova ako niekomu zakričal: „Prihraj“
a veliteľom boja sa stal Sergej Konovalov. Všetko bolo jasné, zostrelili
Jegorova. Prichádzam na stojanku,, pozerám. Miesto ôsmych sa približuje sedem
lietadiel. Pristávajú. Lietadla Jegorova nieto. „Súdruh veliteľ“ doplnil Konovalov „úlohu sme splnili, odrazili štyri vlny focke-wulfov. Boj viedli do
príchodu skupiny, pôsobiacej podľa rozvrhu.“ Dostalo sa chlapcom. Štyri
vlny, štyri vzdušné boje. No nepriateľ prichádzal stále s novými silami
a štyri vzdušné boje sa zmenili na jeden nekončiaci....“Čo sa stalo s Jegorovom? Zostrelili ho“,
ponuro odpovedá Konovalov. „Očividne,
nemec uderil zo všetkých zbraní. Lietadlo sa rozpadlo vo vzduchu, letec
rozprestrel padák, no pristál u fašistov. Ako a kde povedať nemôžem,
pozerať nebolo kedy.“
Letci mlčia.
Minútu, dve. Premýšľajú, a ja viem o čom. Upokojiť ľudí v takom
momente je ťažké. No potrebné. Pre splnenie povinností je potrebné. Hovorím: „Kto-to nedávno oplákaval, že sme prišli
neskoro, že nepriateľ už nie je ten s ktorým by sme si mohli zmerať
sily...“ Mlčia. Niekto vzdychol. Aj mne bolo ťažko, no som veliteľom
a mojou úlohou je urobiť, aby ľudia neupadli na duchu. „V poriadku“ – hovorím, -„nezúfajte. Nájdeme Nikolaja, pokiaľ je živý.
Možno bol ranený, a nemci teraz ranených neťahajú so sebou. Nie je žiadneho miesta kadiaľ by ho mohli previezť,
z východu ideme my, zo západu spojenci“...
...Kde je Jegorov?
Kde sa podel? Vojna skončila zahynuli milióny ľudí. Milióny. A ja všade
hľadám jedného človeka. Možno nenájdem? Možno. No prestať nemôžem. Srdce mi
radí: Nikolaj žije, čaká a nedočkal by sa. Niekto povedal, že v meste
Baden za Viedňou, zostala nemecká nemocnica s ruskými vojnovými zajatcami.
Na nich robili pokusy, ustupujúc, všetkých zabiť nestihli. Sadám do Po-2
a letím. Môže byť tam? Môže byť živý? Priletel som. Pýtam sa: „Je medzi zranenými letec?“ Odpovedajú
mi: „Je jeden ťažko ranený. Choď tadiaľto“
ukázali. Ľudia ležali na podlahe. Ľudia ležali na kavalcoch. Vychudnutí až
strach. Obklopil ma ťažký, ťahajúci sa smrad: zápach medicíny a hniloby. „Jegorov tu je? Letec? – Je“ – odpovedá
sestra. –„No je veľmi ranený. Beznádejne.“
Keby mi nepovedali, že je to Jegorov, nepriviedli ma k nemu – prešiel by som
ďalej: tak sa zmenil, tak pochudol. Tvár modro-biela, nos ostrejší...Chápem, že
to nie je jednoduché – veď je vojenský zajatec – ale hovorím: „Ak pošlem pre neho lietadlo, dáte mi ho?
Zajtra pošlem. – Berte“ – odpovedá sestra,- „on ani do zajtra nedožije, on neje, nepije“. Dávam sestre čokoládu.
„Otvorte, nakŕmte chorého. Toto mu
pomôže. Prosím, neposielajte
Jegorova. Ja ho zoberiem sám, určite. Budem na tom trvať, povedzte, že som to
prikázal. Zapíšte si moje priezvisko.“ Výložky i moja Zlatá hviezda
zaberajú a sestra, dievča 19 ročné, pekné, no veľmi ustaté, sľubuje mi postarať
sa o Jegorova. „Aj tak je to jedno, veď
umrie“ hovorí ona so zármutkom, „nemá
nohu, je vyčerpaný, žalúdok neprijíma potravu. Nemci mu vykrútili ruky...“
Ešte len je ráno a my už sa vraciame naspäť. Naše
Po-2 prelietavajú nad vrcholkami stromov, domov, jeden letiaci vpredu – je
sanitárny. Na ňom vezú Nikolaja. Ja sa držím trocha vzadu. A sme pri letisku.
Vychádzam vpred, ukazujúc manéver na pristátie. Piloti opatrne zdvihli nosidlá,
položili na zem. Nikolaj si očividne zvykol, že je všetko cudzie a leží
s nezúčastneným výrazom na tvári. No svieži jarný vietor, slnce
a ticho hladili jeho tvár, na ktorej sa váhavo zdvihli viečka...Pomalým
ale pozorným pohľadom si Nikolaj obhliadol tváre svojich kamarátov, zastaviac
sa na každom. Nehybný a bezmocný a v očiach...V nich bolesť,
nádej a radosť... "
Jakimenko v Československu pred svojím Jakom. |