USAAF: 20.08.1944

S výstavbou štátneho podniku sa začalo v októbri 1935 za zvláštnych okolností. Ministerstvo dopravy a verejných prác, IX. Odbor verejných prác, riaditeľstvo Štátnych banských a hutníckych závodov v Prahe, odbor ktorý sústreďoval štátne podniky rezortu verejných prác, mal v roku 1935 nevyčerpaných cca. 10 miliónov Kčs z povolených investičných kvót a tieto nebol v stave na schválené akcie preinvestovať. Aby prostriedky neprepadli, začal v priestoroch obce Dubová a Zámostie na ľavom brehu Hrona s výstavbou rafinérie minerálnych olejov bez povolenia vlády. V roku 1935 sa postavila len vlečka, cesty a oplotenie s tým úmyslom, že v roku 1936 si nechajú stavbu vládou schváliť. Na popud Americkej firmy Vacuum Oil Company, ktorá chcela pozemok kúpiť za 30 miliónov Kčs, však jeden člen vlády túto snahu takmer prekazil. Nestalo sa tak vďaka ministerstvu národnej obrany (MNO), ktoré trvalo na výstavbe rafinérie z dôvodov dôležitých pre obranu štátu. Dôvody, ktorými MNO zdôvodnilo stavbu boli dôležitosť pre obranu štátu a jej výhodná poloh z vojenského hľadiska (medzi horami), pracovné príležitosti pre horehronie. Ďalšie dva aspekty boli finančného charakteru. Prvým bolo vykrytie straty z prevádzky Podbrezvských železiarní a banských podnikov na Slovensku. Druhým bola možnosť zistiť pre ministerstvo financií obraz skutočných ziskov súkromných rafinérií. 
Rafinéria sa uviedla do prevádzky 6. septembra roku 1938, v čase všeobecnej mobilizácie. Skušobná prevádzka trvala do polovice októbra, a druhá etapa v januári 1939. Do prevádzky boli spustené pipe-stille pre rektifikáciu benzínu o kapacite 7000 ton rumunského surového benzínu ročne, kotlová destilácia s troma destilačnými kotlami na gbelskú nespracovanú ropu (od roku 1940 gbelská ropa patrila Deutsche Erdöl Gessellschaft) s kapacitou 40 000 ton ročne, rafinácie benzínu, petroleja a plynového oleja, kyselinová rafinácia olejov, oxidácia asfaltu a expedícia produktov. Plánovala sa ročná produkcia 3332 cisterien benzínu rôznych špecifických vlastností, 610 cisterien petrolejového rafinátu, 332 cisterien plynového oleja, 566 cisterien vulkánového oleja, 153 cisterien vretenového oleja a 1502 cisterien strojného cylindrového, ľahkéhi a ťažkého oleja. Celkovo to predstavovalo asi 60 000 ton produkcie ročne. Prvým riaditeľom sa stal Karol Fuchs, jeho zástupcom bol Ing. Karel Šperk vo funkcii výrobného a technického riaditeľa. Investičné náklady na stavbu Dubovej boli 102 miliónov Kčs a zaplatili sa v období troch rokov odvodom zisku za roky 1939 – 1941.
V roku 1944 bola produkcia rafinérie v Dubovej len asi na 60% plánovanej kapacity. Bolo to aj z dôvodu konkurenčného boja s rafinériou Apollo v Bratislave, ktorá hlásala, že produkty štátnej rafinérie v Dubovej nedosahujú požadovanú kvalitu. Preto sa aj slovenskí spotrebitelia zdráhali používať výrobky z Dubovej. To však vedenie rafinérie poprelo zakázkou od švédskych firiem, ktoré požadovali pre nich spracovanie rumunskej alebo aj inej suroviny. Taktiež s vedenie rafinérie dalo urobiť analýzu kvality produktov u firmy Brown –Boweri & Co. z Badenu v Švajčiarsku.
Po nálete na rafinériu Apollo sa Dubová stala vznamným dodávateľom na Slovenskom trhu. Nie však na dlho.

Formácia bombardérov smerujúca na sever opäť prelietala územím Slovenska. Bratia Georgijevski, obyvatelia Horehronia na tento augustový deň spomínali:

„Chystali sme sa na rybolov, keď kalendár visiaci na stene upozorňoval, že je 20. augusta 1944. Zbalili sme plecniaky, rybárske náčinie, maslom natreté chleby a teplý čaj v termoskách a vydali sa k Hronu. Bol to prekrásny deň neskorého leta. Jeho krása sa však mala čoskoro zmeniť. 
Vo večernom vysielaní londýnsky rozhlas upozorňoval, aby nenastúpili do práce pracovníci rafinérie Dubová. Naliehavá rozhlasová výzva sa ukázala ako oprávnená. Od juhovýchodu bolo počuť hrmenie búrky i keď na nebi nebol ani jeden obláčik. Neustále silnejúci hukot nás vyviedol tak z miery, že sme pustili udice do trávy. Ako dlhá strieborná stuha letel vo veľkej výške široký pás amerických bombardovacích lietadiel nad Horehroním a smeroval na západ. Ešte stále nás ani nenapadlo, žeby sa mohlo niečo stať. Ale potom to prišlo. Mohutné dunenie vybuchujúcich bômb spôsobilo, že sa zem pod našimi nohami začala otriasať ako pri zemetrasení. Veď Dubová nebola ďaleko od Podbrezovej. Posledné bomby explodovali a dokončili dielo skazy. Obrovský požiar, ktorý vznikol, trval niekoľko dní. Čierny dym z horiaceho oleja a benzínu vystúpil do výšky niekoľkých kilometrov. Americkí letci pri tomto nálete mierili neuveriteľne presne. Do niekoľko sto metrov vzdialenej dediny Dubová nedopadla ani jedna bomba .“

Skupina 89 bombardérov nekompletného 304. bombardovacieho krídla (Bomb Wing - BW) bola vyslaná na Dubovú. Z dôvodov údržby a tréningu nevzlietli posádky 454. bombardovacej skupiny. Ako sekundárne ciele pre formáciu 304.BG boli určené zoraďovacia stanica a železničný most v meste Szajol v Maďarsku alebo zoraďovacia stanica v meste Szeged, taktiež v Maďarsku. Tieto ciele však zostali nedotknuté. 

Bombardéry troch skupín od 304.BW sa zoradili nad základňou Cerignola odkiaľ pokračovali v lete ponad Vrbovska, Davor, Njegosevac v Chorvátsku, maďarský Hatvan až nad počiatočný bod samotného náletu, ktorým bol železničný most cez rieku Hron na Slovensku v oblasti Detvy. Skupiny prilietavali vo vopred určenom poradí, pričom 459.BG viedla celú formáciu, nasledovaná 455.BG a útočné zoskupenie uzatvárali posádky 456. bombardovacej skupiny. Nad rafinériu sa dostavilo spolu 76 bombardérov Consolidated B-24 Liberator a v priebehu troch minút medzi 10:50 až 10:53 hod. Zhodili na cieľ dovedna 177,75 ton bômb. Bombardovanie prebehlo vizuálne z výšky 5 700 až 6 500 metrov. Bomby dopadli s veľkou presnosťou. 
Ako sme spomenuli, na čele útočnej formácie 304.BW letela 459.BG. Jej 27 bombardérov zhodilo počas misie č. 93 na rafinériu 63,75 ton bômb s excelentným výsledkom. Presnosť zásahov bola 58% v okruhu 300 metrov od cieľa, 85% v okruhu 600 metrov od cieľa. Po nálete bolo pozorovaných päť až osem väčších zdrojov požiarov v cieľovej oblasti. Hustý dym stúpal do výšky 5 000 metrov. Nad cieľom posádky bombardérov zaznamenali iba slabý a nepresný flak, strieľajúci za a pod formáciu bombardérov.
Sesterská 455.BG na svojej misii č. 98 proti Dubovej poslala do vzduchu tridsať bombardérov, z ktorých 21 zhodilo na cieľ svoje bomby o celkovej hmotnosti 49,6 tony. Presnosť zásahov bola 31% v okruhu 300 metrov od cieľa, 49% v okruhu 600 metrov od cieľa. Box „C“ sa nevedel zoradiť k náletu a vrátil sa domov s bombami na palube. 
Pre 456.BG znamenalo zničenie Dubovej Mission No. 103. Zo štartovacej dráhy v meste Stornara vzlietlo spolu 24 bombardérov, aby zhodili na svoj cieľ 64,4 ton bômb. Presnosť zásahov bola 7% v okruhu 300 metrov od cieľa, 51% v okruhu 600 metrov od cieľa. V tomto čine sa im Nemeckí ani Maďarskí stíhači nepokúsili zabrániť a tak sa všetky stroje vrátili domov do Talianska. 
Stíhací doprovod bombardérom 304.BW zabezpečovali stíhačky North American P-38 Lightning patriace 82. stíhacej skupine. Dvadsaťšesť dvojmotorových stíhačiek P-38 všetkých troch perutí vzlietlo o 08:20 hod. zo základne Foggia #11/Vincenzo. Dve z nich sa však pre rôzne príčiny muselo predčasne vrátiť. Osem strojov 97. perute (Fighter Squadron - FS) sa nad Maďarskom oddelilo prenasledovať dvojicu FW 190. Po krátkom prenasledovaní to Americkí letci vzdali a leteli domov. Nad cieľom tak chránilo bombardéry iba šestnásť strojov 95. a 96.FS. Nepriateľské letectvo sa nepokúsilo napadnúť Liberatory 304.BW a tak si stíhači mohli pripísať ďalšiu úspešnú doprovodnú akciu

Koberec bômb dopadol od obce Predajná po obec Nemecká, kde bol zasiahnutý vojenský sklad mín. Na 48,4 kilometri bola poškodená trať Brezno-Zvolen a zničené telefónne a telegrafické spojenie a vedenie vysokého napätia. Zasiahnutá bola aj obytná kolónia, kde boli dve budovy poškodené a jeden rozostavaný dom. 

Rafinéria bola náletom poškodená na 50% až 70%. Zničené boli nasledovné zariadenia: destilačný aparát značky Pipestille, destilácia nafty, elektrická rozvodňa, sklad hmôt a päť nádrží suroviny. Zachovala sa rafinéria olejov a petroleja, avšak pomocné potrubie a prevozné zariadenie boli poškodené. Škody na dopravnom spojení a  vyhorených  zásobách boli odhadnuté na 10-20%. Ďalšie škody predstavovalo zničených 150 vagónov maďarskej suroviny, 30 vagónov surového benzínu, 98 vagónov petrolejového destilátu, 150 vagónov gbelskej suroviny a 50 vagónov polotovaru a hotových výrobkov, z toho maximálne 2 vagóny benzínu. Predpokladané opravy po nálete mali zabrať 3-4 mesiace.  
Okrem rafinérie boli poškodené aj železničné zariadenia, súkromný majetok (hlavne domy) a vojenské zariadenia. Podľa údajov povereníctva SNR pre verejné práce zostalo pod troskami podniku: 76 387 litrov pohonnej zmesi, 3 600 litrov plynového oleja, 354 litrov auto oleja  400 litrov petroleja a 1000 litrov gazolínu. Minimálne zachované zásoby spotrebovala povstalecká armáda už v polovici septembra.

Počas náletu zahynuli ôsmi ľudia, z toho 4 vojaci (jeden v hodnosti čatník a traja v hodnosti strelník) a 4 zamestnanci rafinérie (dielovedúci mechanickej dielne, dvaja robotníci a jedna robotníčka) a ďalších 22 zamestnancov civilistov, jeden príslušník finančnej stráže a deväť príslušníkov brannej moci boli zranení.



O nutnosti náletu na Dubovú sa dodnes vedú spory. Rafinéria v Dubovej bola súčasťou ropnospracujúceho priemyslu Tretej Ríše, proti ktorému bola zameraná vzdušná ofenzíva 15. leteckej armády. Exilová vláda v Londýne žiadala americkú stranu, aby rafinéria bola vyňatá zo zoznamu cieľov leteckej ofenzívy. Nestalo sa tak. Zničenie rafinérie tesne pred vypuknutím SNP však malo propagandistický význam pre komunistickú stranu, ktorá zmedializovala nálet a vykonštruovala jeho katastrofálny dopad na pripravované Slovenské Národné Povstanie a budúcu povstaleckú armádu, ktorá údajne nemala čím naplniť nádrže svojich automobilov, lietadiel a mobilnej vojenskej techniky. 

Zdroje: Ďurigová I.: Výstavba Štátnej rafinérie minerálnych olejov v Dubovej a spracovanie gbelskej nafty, in Z dejín ťažby ropy a zemného plynu na Slovensku, Gbely, 24.-25. október 2001; Georgijevski A., Georgijevski M.: Veľká padáková operácia v SNP, in Červené barety, Spravodaj Klubu vojenských výsadkárov, Oblastný výbor Bratislava, ročník II, číslo 2, 2002; Archív Slovnaft, Bratislava; VHA Trnava, fond VDO-1, situačná správa o zničení Štátnej rafinérie minerálnych olejov v Dubovej z 22.8.1944; NARA, Comfirming Mission Report, 459th Bomb Group, Mission No. 93; NARA, Attack sheet for 455th Bomb Group, 20.8.1044; NARA, HQ 304th Wing (US), Operations Order for 20.8.1944; NARA, Intops Summary for 20.8.1944


Okrem bombardérov 304.BW, bombardujúcich rafinériu Dubová, sa nad územím Slovenska dňa 20. augusta 1944 objavila aj skupina 85 ťažkých bombardérov B-24 od 55.BW útočiacich na rafinériu v Czechoviciach a posádky 128 „pevností“ od 5.BW, ktoré mali za cieľ továrne na výrobu syntetických olejov a valivých ložísk v priemyselnej oblasti pri poľskom meste Osvienčim. Jednu zo skupín letiacich na posledne menovaný cieľ bola 2.BG na svojej Mission No. 255. Dvadsaťosem ťažkých bombardérov typu B-17 vzlietlo zo základne Amendola, aby na svoj cieľ zhodili 60 ton 500-lb GP bômb.  Nad cieľom sa posádky stretli s veľmi účinným maskovaním cieľovej oblasti dymovou clonou a nebolo možné vyhodnotiť výsledky bombardovania. Flak bol mierny avšak presný. Nad cieľom bol protilietadlovým delostrelectvom zasiahnutý jediný americký stroj. Bol to bombardér B-17G-60-BO 42-102908 „Silver Streak“ od 96.BS, ktorý okamžite začal zaostávať za formáciou v dôsledku nefunkčnosti motoru č.2. Ostatné bombardéry spomalili, aby sa stroj nestratil. Nepomáhalo to a poškodený stroj stále zaostával za formáciou, ktorá už nemohla dlhšie spomaľovať svoj let. V tom okamihu sa na osamotený bombardér a jeho posádku vrhli dve nepriateľské stíhacie lietadlá. Dvoch členov posádky, 1st Lt. Ericksona a S/Sgt. Nargisa projektily zranili. Nemeckým stíhačom sa podarilo vyradiť úplne motor č.3. Nezostávala iná možnosť ako opustiť palubu padajúceho bombardéru. Celá posádka úspešne vyskočila z ochromeného lietadla na padákoch a pristáli v okolí obcí Balassagyarmat (Valašské Ďarmoty) a Tótgyarmat (Slovenské Ďarmoty) na súčasnej hranici Slovenska a Maďarska. Pretože oblasť ich dopadu v tej dobe ležala hlboko na území Maďarska, boli letci takmer okamžite po dopade zajatí maďarskými žandármi a odvezení do cely v obci Balassagyarmat. Tam zotrvali štyri dni a potom ich premiestnili do Miskolca a odtiaľ do Budapešti.  Jediným vážnejšie zraneným bol Lt. Lambert, ktorý si pri doskoku vyvrtol členok.


1st Lt. Robert N. Lambert P POW
1st Lt. Don M. Facer CP POW
1st Lt. Kenneth D. Erickson N WIA/POW
1st Lt. Thomas M. Wilson B POW
T/Sgt. James I. Lang U/T POW
T/Sgt. Robert T. Larson R/O POW
S/Sgt. James R. Kirk L/T POW
S/Sgt. Raymond E. Flood R/W POW
S/Sgt. Charles Robinson L/W POW
S/Sgt. Joseph Nargiso Jr. T/G WIA/POW

Posádka Lt. Lamberta. Stojaci (zľava do prava):
Torske (neletel), druhý pilot Don M. Facer, pilot Robert N. Lambert,
Harris (neletel), Kľačiaci (zľava do prava): Waring (neletel),
horný strelec James I. Lang, zadný strelec Charles Nargiso Jr.,
spodný strelec James R. Kirk, rádio operátor Robert T. Larson.
Ležiaca osoba je ľavý bočný strelec. Charles  Robinson



"Dňa 20. augusta 1944 sa nad obcou Rimóc z bombardovacej formácie oddelil jeden štvormotorový bombardér a posádka, pravdepodobne v dôsledku chyby motora, povyskakovala a letci pristáli pomocou padákov. Stroj ďalej letel pomaly a v oblasti terajšieho Českoslosvenka v okolí mesta Losonc (Lučenec) havaroval. Američanov, ktorí bezpečne pristáli,  zajali a následne transporotovali do Balassagyarmatu."

Keďže dňa 20.8.1944 stratila 15.USAAF len jeden stroj typu B-17, a to stroj 42-102908 pilotovaný Lt. Robert N. Lambertom, musí sa v prípade dopadu v Kurinci, ktorý je od Lučenca len pár kilometrov vzdušnou čiarou, jednať práve o jeho stroj.

Pamätníci na udalosť spomínali po rokoch nasledovne:
64-ročný Ondrej Fejes z Gemerčeka: “Bolo to veľké lietadlo. Dva motory mu zostrelili v Miskolci a dva dopadli sem". Podľa neho ešte aj teraz  na niektorých stromoch vidno smer dopadu lietadla. „Boli polámané na približne sto metroch“.

Vtedy 15-ročný očitý svedok Mário Horenitzky: "Dym bolo vidieť zo širokého okolia a vzbudil medzi obyvateľstvom veľký záujem. Až po príchode na inkriminované miesto som zistil, že oheň pochádza zo zrúteného amerického bombardéra typu Liberátor. Maďarskí žandári obsadili celý priestor a chránili ho pred zvedavcami, ktorí odnášali z trosiek lietadla všetko, čo sa dalo. Posádka pravdepodobne stroj pred pádom núdzovo opustila, pretože vo vraku neboli žiadne mŕtvoly. Miesto zrútenia vyzeralo ako bojisko, všade boli trosky lietadla a polámané stromy.”

Fotografia z miesta havárie
Z novinového článku s názvom "Kvôli mučeniu amerických pilotov zavreli troch dozorcov" z roku 1946 sprostredkovaného N. Mohosom sa dozvedáme o smutnom osude letcov:

"V Auguste 1944 nad obcou Rimoc bol zostrelený americký bombardér. Zo zasiahnutého lietadla pomocou padáka vyskočilo 9 členov posádky. Niektorí pristáli v obci a niektorí na území obce - teda v poli. Niektorí boli pri zoskoku poranení. Na miesto zoskoku prišli četníci, zajali ich a odviedli ich na veliteľstvo v Szécsény. Tam odviedli pilotov a ranených členov posádku si odviedla vojenská eskorta a odviedli ich do Balassagyarmat do väzby. Po oslobodení sa zistilo, že v zajatí boli letci kruto týraní a spustilo sa vyšetrovanie. (na vyšetrovaní sa zúčastnili aj americká vojenská rozviedka. )
Zistilo sa, že vojaci, ktorí eskortovali zajatcov boli Kolbányi András, Lippai Ernö a Csillag László. Keď ich priviezli do tábora, tak Kolbányi odopol vojenský remeň a tým začal biť ranených vojakov. Celú noc trvalo týranie amerických vojakov. Schodisko, steny ako i dlážka boli celé od krvi. Očití svedkovia tvrdili, že celú noc bolo počuť stenanie mučených, ktoré nad ránom ustalo. Ráno bol zavolaný jeden zajatec, ktorý musel všetku krv poumývať a všetko poupratať. Ranemých a dobitých zajatcov dali do takých ciel, kde neboli prične a tam ranených, zbitých a ubolených hodili na betónovú podlahu, kde strávili celý den a ďalšiu noc. Csillag László bol na druhý den v službe a ostatným vojakom sa chválil, že "ešte aj dnes ho bolí ruka od toho, ako si schutťou vyfackal amerických vojakov".

Zdroje: N. Mohos; MACR, NARA, Washington, USA; P. Kovács;